A to naozaj bolo. Organizmy sa vyvinuli z jednoduchých foriem prirodzeným výberom. To zahŕňa aj ľudí. Sme výsledným produktom dlhého, pomalého a prirodzeného procesu vývoja. V tomto svetle môžme tvrdiť, že nikdy neexistoval jediný pár. Je možné, že v určitom okamihu histórie, pred stovkami tisíc rokov, ľudský druh prešiel akýmsi „hrdlom fľaše“, ale stále sa bavíme o populácií ktorá mala okolo 10 000 jedincov. Ak sú aj ľudia potomkami jednej ženy – „Mitochondriálnej Evy“, nikto si nemyslí, že sme potomkami len tejto jedinej ženy pred ktorou iná nebola. Táto Eva nebola nijakým spôsobom odlišná od svojich rodičov, alebo súčasníkov.
Inými slovami, veda nám hovorí, že Adam a Eva sú fikciou. To že sv. Pavol tomu veril je irelevantné. Mýlil sa. Nebol hlúpy, pretože pred 2000 rokmi veriť v Adama a Evu bolo pre žida úplne normálne. Ale čas sa posúva a s ním aj naše pochopenie sveta okolo nás, a staré poznanie musí dať priestor novému. Aristoteles si myslel, že niektorí ľudia sa narodili aby boli otrokmi. Mýlil sa. Sv. Pavol si myslel, že sme potomkami Adama a Evy. Mýlil sa.
Aký by mal byť postoj kresťana keď sa stretne zoči voči faktom, ktoré ukazujú, že niektoré časti Biblie nemôžu byť brané doslova, a musia mať následky na doteraz chápanú teológiu? Jednoduchý, musí vzniknúť alternatívna teológia. A toto nie je vzdávanie sa alebo jednoduchá „ad hoc“ reakcia. Veľký britský teológ, kardinál John Henry Newman povedal jasne, že podstatné pravdy kresťanskej viery zostávajú nezmenené, ale príchodom nových vedomostí v každej dobe, musia byť neustále reinterpretované a obnovované.
Boh je svoriteľ, Ježiš je jeho syn, ktorý zomrel za nás na kríži, tento akt obety zabezpečil našu večnú spásu – tieto tvrdenia zostávajú nemenné. Ale čo presne, to všetko môže znamenať, je iná vec.
Sv. Augustín si myslel, že sme všetci poškvrnení kvôli konkrétnemu skutku neposlušnosti skutočným Adamom. Dnes vieme, že to nemôže byť pravda. Máme ale aj alternatívne teológie. Ireneus Lyonský(pred Augustínom) nepovažoval za správne vysvetlenie, že všetka vina zostávala na pleciach trochu naivného človeka, ktorý podľahol ľstivému hadovi. Namiesto toho, Ireneus interpretoval dedičný hriech ako súčasť našej neúplnej podstaty, niečo čo bolo dovŕšené kresťanskou drámou. Ježiš preňho nebol nikdy „plán B“, v zmysle napraviť ten neporiadok na zemi, ktorý narobil Adam. Jeho príchod a obeta boli vždy súčasťou božieho zámeru.
Ak sa pozeráme na túto vec z pohľadu tejto teológie, zmiznutie doslovného chápania príbehu Adama a Evy nie je len možné, ale aj istým spôsobom uvoľňujúce. Ale neznamená to, že táto teológia je teraz jedinou správnou na večné veky, ako skôr to, že vzdaním sa niektorých myšlienkových konštrukcíí kvôli vedeckým dôkazom nemusí hneď znamenať koniec viery. Dokonca to môže mať pozitívne výhody. Augustínov scenár vždy zanechával tú nepríjemnú pachuť toho, prečo by sme mali byť vinný za hriech niekoho iného.
Teraz ešte vystáva nepríjemná otázka, či nebude náboženstvo vždy hrať druhé husle, pri konfrontovaní sa s vedou. A nikdy nie naopak. Je možno pravdou, že to vždy bolo a asi aj bude jednostranný proces, čo ale v žiadnom prípade neznamená, že teológia je menejcenná. Zmeny boli vždy súčasťou teológie. Ak sme stvorení na Boží obraz, tak máme rozum a schopnosť učiť sa a chápať svet ktorý Boh stvoril. Máme schopnosť a povinnosť. To znamená robiť vedu, nech je to akokoľvek nepríjemné. Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Na to ale treba mnoho úsilia a snahy z našej strany.
Zdroj:
Michael Ruse, Professor of Philosophy, Florida State University
