Poďme sa pozrieť na jednotlivé kategórie a ako sú charakterizované. Cirkev je prirodzená organizácia ako rodina, narodíte sa do nej a patríte tam, pretože tak je to správne a tak to robia všetci. Sekta je miesto kde sa nenarodíte, ale musíte tam dobrovoľne vstúpiť. Musíte opustiť prirodzenú rodinu a vydať sa do neznáma. Cirkvi bývajú inkluzívne a univerzalistické, chcú aby všetci k nim patrili. Niečo na spôsob: „ Príďte sa pozrieť, radi vám odovzdáme naše posolstvo." Sekty sú exkluzívne a anti-univerzalistické. Niečo na spôsob: „Môžete k nám vstúpiť, ale len vtedy a iba vtedy ak spĺňate určité kritéria. A nepredpokladáme, že k nám veľa ľudí vstúpi. Pokladáme sa za vyvolenú menšinu. Svet nám nerozumie a nechápe nás preto, lebo svet nechápe pravdu tak ako ju chápeme my."
Do cirkvi sa človek väčšinou narodí, ako napríklad keď sa narodíte v poľskej katolíckej rodine, s veľkou pravdepodobnosťou budete katolík. Rovnako v luteránskych oblastiach v Nemecku s veľkou pravdepodobnosťou skončíte ako luterán. Členstvo v sekte na druhej strane nemá spoločenské a regionálne pozadie, ale závisí na konkrétnej náboženskej skúsenosti. Nezáleží, či si katolík, alebo evanjelik ale napr. to či „si prijal Ježiša do svojho srdca".
Cirkvi majú často veľmi inštitucionalizovanú a organizovanú štruktúru vodcovstva, ktorá predáva „milosť". Len určitý typ osoby môže robiť svadobný obrad, len úplný kňaz môže celebrovať omšu, len biskup môže vysvätiť ďalších kňazov,atď. Sekty majú presne opačný základ, ktorý je od prírody anti inštitucionálny, anti organizačný, anti vodcovský. Pokiaľ poznáte nejakú fundamentalistickú alebo evanjelikálnu cirkev a spýtate sa ich kto je u nich vodcom, alebo kňazom, zväčša znie odpoveď typu: „U nás to takto nefunguje, u nás sú si všetci rovní a všetci sú kňazi. My nefungujeme podľa svetského vzoru byrokracie a inštitucionalizmu."
Túto teóriu cirkvi a sekty aplikoval Max Weber, do vývoja jednotlivých náboženských komunít a prišiel na niečo veľmi zaujímavé. A to, že všetky náboženské komunity začali ako sekty. Je to logické, pretože pri vzniku novej komunity musíte opustiť staré náboženstvo na základe nejakej osobnej náboženskej skúsenosti a dobrovoľne vstúpiť do novej komunity a keďže ide o nové komunity nie je u nich čas vybudovať organizáciu a štruktúru.
Ale časom sa všetky sekty vyvinú do cirkví, pretože sa začnú začleňovať do spoločnosti, za jednu generáciu sa začnú ľudia „rodiť" do sekty a postupom času je potrebná aj hierarchia. Všetky fundamentalistické a evanjelikálne sekty začínajú bez hierarchie a vodcov a všetky do jednej majú do desiatich rokov prvú hierarchickú štruktúru a vodcov. Do tridsiatich rokov potom pribúda biskup atď.
To ale nie je koniec cyklu. Komunity vznikajú ako sekty ale časom sa stávajú sa cirkvami. Ak tento cyklus ale sledujeme ďalej v každej cirkvi sú ľudia, ktorí začnú byť nespokojní s inštitucionalistickou komplexnosťou cirkvi, odtrhnú sa a založia vlastnú sektu. A ak sledujeme tú sektu, stačí 40 rokov a máme znova cirkev. Sledujme tú cirkev 150 rokov a znova sa objavia nespokojní ľudia a máme znova sektu.
Krásnym príkladom tejto teórie je ranné novozákonné kresťanstvo. Kresťanstvo, ktoré poznáme dnes začalo ako sekta so všetkými jej charakteristikami. Bolo to nové náboženstvo, do ktorého sa vstupovalo dobrovoľne a na základe špecifickej náboženskej skúsenosti a neexistovala ustálená štruktúra hierarchie.
Pokiaľ žili ľudia ako Peter a Jakub, ktorí osobne poznali Ježiša a jeho učenie z prvej ruky nikto sa nezaoberal otázkou kto vysvätil koho a či bolo to vysvätenie platné. Išlo jednoducho o charizmatické vodcovstvo a každému bolo jasné kto je vodcom.
Ďalšou charakteristikou ranných kresťanov bolo skoré očakávanie konca sveta a Kristovho druhého príchodu, ktorý má prísť do jednej generácie. Na základe tejto interpretácie vytvorili prví kresťania veľmi náročnú etiku a morálku. Pavol odporúča aby sa kresťania neženili a nevydávali, iba ak by niekto skutočne „horel" tak je to akási krajne povolená alternatíva. Táto rada má zmysel pokiaľ by ku koncu sveta prišlo, ale je absolútne irelevantná pri uvedomení si toho že kresťanstvo tu bude ešte ďalších 20 storočí.
Postupom času ako sa z kresťanskej sekty stávala cirkev zisťovali kresťania, že niektoré nároky prvých kresťanov sú nežiteľné kvôli tomu, že ku druhému príchodu Krista neprišlo a kresťanstvo pokračovalo.
V čase prelomu 2. a 3. Storočia, kedy všetci prví charizmatickí vodcovia ako Pavol, Peter, Lukáš a Ján zomreli začali sa na blízkom východe tvoriť početné skupiny kresťanov, ktorí tvrdili, že majú správny výklad kresťanskej doktríny napriek tomu, že každý z nich tvrdil úplne rozdielne veci. Ježiš je Boh, Ježiš by nemal byť identifikovaný s Bohom, svätá Trojica je správna doktrína, nie je nič horšie ako doktrína svätej Trojice. Ako cirkev v takomto prostredí určí a dohliadne na to ktorá doktrína je správna a ktorá nie? V tomto momente dochádza k prvému kroku vytvorenia inštitúcie, ktorá preberá zodpovednosť určenia čo je a čo nie je správne. A toto bola hlavná funkcia prvých kresťanských biskupov - episkopov. V tomto kroku dochádza k takzvanému „hlbokému zosobneniu charizmy".
Pokiaľ behá po svete príliš veľa charizmatikov, ktorí začali tvrdiť rôzne veci, nedá sa ďalej spoliehať na ich vodcovstvo. Preto dochádza k transformácií predania daru(charizmy) nie z človeka na človeka ale z úradu na úrad. Kto je teda biskup? Je to niekto, kto je skutočne múdry, šikovný a zbožný človek? Nie. Biskup je osoba, ktorá bola rituálne vysvätená do svojho úradu.
K tomuto sa viaže problém s donatistami. Donatisti boli skupina kresťanov, ktorých viedol kňaz, ktorý bol vysvätený biskupom, ktorého kresťania považovali za zradcu, pretože pri prenasledovaní zaprel vieru. Kresťania preto chceli nové vysvätenie, pretože toto bolo podľa nich neplatné, pretože ho vykonal zlý človek. Odpoveď cirkvi na tento problém bol nasledovný: „Nehodnosť biskupa neovplyvňuje pravosť sviatostí."
Z teórie, že k druhému príchodu Krista príde veľmi skoro vyplynul ďaľší problém. Vysoko nastavená latka kresťanskej etiky bola pre väčšinu kresťanov nezvládnuteľná. Tento fakt je overiteľný v spisoch prvých cirkevných otcov ktorý spomínajú veci ako: „Už nie sme tak dobrí ako sme bývali. Čo sa stalo? Úroveň nášho náboženstva začína klesať." Problém spočíval v tom, že každý bol viac-menej príliš zapojený do fungovania normálneho sveta.
Tak dochádza k druhému dôležitému kroku prechodu od sekty k cirkvi a to rozdelenie medzi obyčajnými ľuďmi a tými, ktorých profesionálnou prácou je cirkev. Dochádza k rozlíšeniu medzi klerikmi a laikami. Máme teda obyčajných ľudí a potom expertov. Títo experti sa môžu plne sústrediť na chod cirkvi a udržať tak úroveň celého náboženstva. No ani tento model nefungoval. Aj kňazi nakoniec skončili príliš zapojený do fungovania sveta. Tak došlo k poslednej a najúčinnejšej transformácií a to k vzniku kláštorov a mníchov. Cirkev potrebovala trvalý zdroj duchovného obnovovania, a preto vytvorila skupinu ľudí, ktorí na plný úväzok žili internú etiku a vieru, tým že boli oddelení od denno dennej reality a problémov bežných ľudí. Cirkev oddeľovala tých najmúdrejších a najlojálnejších a posielala ich do kláštorov, kde títo ľudia udržiavali úroveň celého kresťanstva.
Ďalším najjasnejším krokom transformácie už vzniknutej kresťanskej cirkvi späť na sektu predstavuje reformácia Martina Luthera a Jána Kalvína. Luther aj Kalvín boli rímski katolíci, žijúci a pôsobiaci vnútri tohto spoločenstva. No títo ľudia začali byť nespokojní s byrokraciou a inštitucionalizmom, s presýtenými rituálami a jednoducho tam bolo na nich „príliš veľa dymu a zvoncov", ktoré nevedeli nájsť v Novom Zákone a preto sa odtrhli od cirkvi a založili si vlastné sekty.
Ďalej môžeme sledovať vývoj protestantizmu, ktorý sa postupne ustaľuje a stáva sa cirkvou a v 18. storočí v Anglicku prichádza istý John Weasly, ktorí povie, že sa mu anglikánsky protestantizmu zdá príliš byrokratický a preto vytvorí novú sektu a vzniknú metodisti. A takto môžeme trasovať každú jednu protestantskú denomináciu.
Touto analýzou religionistika pochopila dôležité súvislosti týkajúce sa veriacich ľudí a ich spoločenstiev. Veriaci ľudia patriaci od určitej komunity cítia, že postupom času a vývoja ich cirkvi dochádza k strate a potlačeniu pôvodného a jasného posolstva, no napriek tomu je vývoj cirkvi nevyhnutný k tomu aby toto posolstvo nezaniklo úplne.
Cieľom každej cirkvi a náboženskej komunity je aby bola zároveň v posolstve jasná aj štrukturálne stabilná. Lenže prechodom zo sekty k cirkvi dochádza k strate živosti posolstva a prekombinovaniu pôvodne jasnej idey. Ponechaním charizmatického vodcovstva síce posolstvo zostáva živé a jasné, ale výsledný efekt na prežite tejto viery je absolútne nestabilný a bez štrukturalizácie dochádza k zániku sekty.
Paradoxom je, že cirkvi a sekty proti sebe vždy navzájom bojujú a považujú sa za vzájomné hrozby, pričom v skutočnosti sa na prežitie toho čo prenášajú nevyhnutne potrebujú. Z tohto pohľadu sú aj pre cirkev „herézy a heretici" doslova potrební, pretože jednak prinášajú nový pohľad na vec a vytvárajú taktiež akési hranice pravovernosti, podľa ktorých sa daná cirkev riadi.
Je to cyklus paradoxný sám v sebe, ale funguje týmto spôsobom v každom jednom svetovom náboženstve už tisícky rokov. Max Weber svojou analýzou poodhalil zaujímavý mechanizmus fungovania náboženských organizácií, ktorý je aplikovateľný všade vo svete, čím prispel hlbšiemu pochopeniu náboženstva samotného, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou ľudstva a sprevádza nás od samého počiatku nášho vzniku.
Zdroj:
Prof. Robert A. Oden, PhD., Univerzitná prednáška - Porovnávacia religionistika, The Teachnig Company.
