Veľa psychiatrov, psychológov a ďalších odborníkov odmietajú démonickú posadnutosť ako prípad, kedy sugestibliní ľudia reagujú na podvedomé impulzy alebo podnety získané od kňaza. Je dobre známe, že väčšina z prejavov a správania, ktoré sa pri exorcizme u pacientov vyskytujú sa dá vysvetliť na základe vedeckej a lekárskej analýzy. Časté prejavy a spôsoby správania zapadajú do vzorcov známych psychických porúch, najmä disociácie, schizofrénie, mániodepresie a hystérie, či dokonca psychických stavov ako je epilepsia . Niektoré ťažšie formy epilepsie sú doprevádzané delíriom a halucináciami.
Katolíci, ktorí sa domnievajú, že sú posadnutí, dajú skôr prednosť vyhľadaniu kňaza než psychiatra, pretože je pravdepodobnejšie, že kňaz bude ochotnejší podporiť ich v ich pocitoch duševného trápenia. Narozdiel od tohto, pyschiater ich môže nútiť, aby čelili vnútornému napätiu a úzkostiam a postavili sa skutočnej chorobe.
Veľa kritikov tvrdí, že exorcistický rituál sám o sebe predstavuje formu hypnózy a vytvára rovnaký stav vedomia, aký by vznikol pri hyponóze. Rytmické formulky kňaza, pacientovo sústredenie na vlastné vnútro, izolácia – to všetko môže pacienta priviesť k tranzu, stavu podobnému hypnóze, umožňujúcemu podvedomé hranie rolí. Takýmito signálmi sa na pacienta prenáša určitá emocionálna nákaza. Dobrý hypnotizér dokáže človeka prinútiť aby štekal ako pes. Exorcista potom menej otvorene a mimovoľne dokáže pacienta presvedčiť aby hovoril ako diabol. Tento jav ešte viac zhoršuje skupinové prostredie(náboženská poverčivosť) ktoré vzbudzuje vieru v posadnutosť a uprednostňuje vonkajšie príčiny choroby pred vnútornými predpokladmi.
Všetko ešte zhoršuje prevaha relatívne slabej lekárskej starostlivosti a cejch, ktorý zo sebou nesie liečba u psychiatra. Cesta za kňazom umožňuje pacientovi popierať vlastnú chorobu, čo môže byť spoločensky prijatelnejšie. Umožňuje ľudom unikať od osobnej zodpovednosti a znamená nielen možné vedomé prehliadanie vážnej psychickej choroby, ale aj jej potencionálne prehlbovanie. Tam kde psychiatria a terapia po človeku vyžadujú, aby sa pre riešenie vlastných problémov zahladeľ do svojho vnútra, tam mu exorcizmus a zvalovanie viny na diabla umožnuje uniknúť introspekcii a namiesto toho si všímať len vonkajšie príčiny.
Tento jav sa stal bludným kruhom psychicky chorých ľudí , ktorí chcú veriť v diabla, a kňazov, ktorý ich v tom podporujú. Dr. Vincenzo Mastronardi , odborník na psychologickú patológiu na Rímskej Univerzite o sebe tvrdí, že je veriaci katolík a dokonca je synovcom monsignora, no o exorcizmoch tvrdí, že sú presiaknuté autosugesciou, manipuláciou a zlými diagnózami. Vraví síce, že nie sú vždy škodlivé, ale určite neprináležia k preferovanej liečbe.
„Podľa toho, čo som behom 35 ročnej praxe klinického psychológa vypozoroval je to, že exorcizmus je skutočne istý druh hypnózy. Ide pri ňom o autohypnózu aj hypnózu, ktorú vykonáva kňaz bez toho aby o tom vedel. A potom si obaja myslia, že to čo sa deje, je dielom diabla. Keď sa s tým prestane, diabol je preč. Prevádzanie exorcizmov sú pravé hypnotické seánsy. Kňaz exorcista si neuvedomuje fakt, že pacienta hypnotizuje, ale my v skutočnosti vieme, že to, k čomu dochádza, je silná vôla personálnej afirmácie dotyčného kňaza, a preto bludný kruh sebaovplyvňovania.“
Jedným z najbežnejších odborných vysvetlení toho čo sa deje v mozgu posadnutého je pojem disociácie. Disociácia je rozštiepenie mozgových procesov, ktoré sú normálne integrované. Sedliacky povedané je to situácia, kedy spolu časti mozgu navzájom nekomunikujú a čo je dôležitejšie, nekomunikujú ani s hlavným vedomým, čo je časť mozgu zodpovedná za uvedomovanie si samého seba. Tieto časti potom spúšťajú autonómne správanie, ktoré si dotyčná osoba neuvedomuje , alebo ho vedome neočakáva. Ak je takéto správanie netypické alebo nejakým spôsobom závadné, je daná osoba veľmi ochotná zvalovať vinu na zlé vonkajšie sily. Spoločnosť, veľmi nábožná rodina, či poverčivé prostredie môžu takýto záver len potvrdiť.
Daná osoba sa môže vážne cítiť posadnutá, ale pokrok v neurovedách ponúka vysvetlenie, ktoré odporuje náboženskej alebo mystickej interpretácií. Dr. Romolo Rossi, psychiater označovaný niekedy za talianskeho Freuda tvrdí, že osoba ktorá sa domnieva, že je posadnutá si často vytvára vo svojej mysli diabla, ktorý je hrou jej vlastnej osobnosti. „Diabla môžete vidieť ako odvrátené superego. Démon prichádza z nášho vnútra. A kto je ten démon? Je vytvorený v našom štýle, v štýle, ktorý každý z nás v sebe má a ktorý démonovi požičiava. Nie je ťažké objaviť v každom z nás možnosť vyvolať takého démona, ktorý môže vyjsť von a ukázať nám opak nášho ideálneho ja.“
Okrem hypnózy a autosugesicie existujú ďalšie spôsoby, ako vysvetliť skoro každý prvok správania pozorovaného behom exorcizmov, ktorý je spojovaný s predpokladanou posadnutosťou. Nadľudská sila je vysvetliteľná zvýšenou hladinou adrenalínu v krvi. Odpor k posvätným symbolom je klasický prejav obsedantno-kompulzívneho správania, kedy pacient cíti zdanlivo neovládateľnú túžbu nadávať v kostole. Čo sa týka hovorenia v jazykoch, ktoré pacient nemôže poznať kritikovia upozorňujú, že v mnohých prípadoch daný jazyk nepozná ani sám exorcista. Pacient povie jedno alebo dve slová v inom jazyku, do toho sa primieša nejaké hatlanina a kňaz to interpretuje ako znalosť cudzieho jazyka.
Najzáľudnejší problém tohto fenoménu je fakt, že pacient utešený vierou, že exorcizmus pomáha a že je správnym liekom , nevyhľadá pomoc v prípade vážneho psychického alebo telesného ochorenia. Dopustí, aby jeho choroba bola zamaskovaná nadprirodzenom. Počas exorcizmu je stále viac a viac presvedčený, že to čo mu škodí, je skutočne diabol a že zachrániť ho môže jedine cirkev. Ak je chorý, pravdepodobne sa mu ešte viac priťaží a jeho patologické správanie sa len zhorší. Lekari tvrdia, že behom niekoľko rokov by sa u takéhoto pacienta mohla vyvinúť schizofrénia, alebo podobné ťažké psychické ochorenie.
Pre najzbožnejších katolíkov môže byť viera v démonov a exorcizmus najvyšším dôkazom náboženského presvedčenia. Ak sa ale čísla uvádzané Talianskou asociáciou psychiatrov a psychológov blížia pravde, keď uvádzajú že každoročne vyhľadajú exorcizmus tisíce talianov, tak sa až príliž mnoho ľudí uchyľuje k procedúre, o ktorej dokonca mnohí exorcisti tvrdia, žeby mala byť krokom poslednej záchrany. Miera v akej niektorí členovia duchovenstva túto formu nadprirodzenej hystérie podporujú je veľmi znepokojivá.
Ako vraví sociológ Lorenzo Montali, je dôležité udržovať myseľ otvorenú, ale nie až tak aby nám vypadol mozog.
Zdroj:
Tracy Wilkinsonová, Vatikánští exorcisté, Mladá Fronta, 2009
