V textoch nového zákona sa pri scéne ukrižovania Nazaretského píše, že chrámová opona sa roztrhla od vrchu až po spodok. Jeden z výrazov pre chrám v latinčine je fanum. Všetko ostatné mimo chrámu je profanum. Odtiaľto inak pochádza naše slovo profánny. Realita delená na to čo bolo sväté a to bolo oddelené od profánneho. Roztrhnutie chrámovej opony bolo vlastne symbolom pre to, že takéto nazeranie na realitu bolo ukončené.
Všetko je teraz potencionálne fanum, sväté ba samotným chrámom. Neexistuje nič, čo by nebolo duchovné. Neexistuje nič, čomu by nebol Boh otvorený a odovzdaný, čo je v podstate základné jadro chápania inkarnácie, teda Nazaretského pobytu na tejto Zemi.
Hmota a duch sú naveky zjednotené práve v Nazaretskom. On sám je chrámom takisto ako my a celé stvorenie. Ako povedal Thomas Merton: „Brány neba sú všade."
Čo je smutné , je to že ani po 2000 rokoch kresťanstva veľká väčšina kresťanov nepochopila tento princíp. Stále potrebujeme žiť podľa mravnostných kódov a systému zásluh aby sme sa uchránili pred všetkým „profánnym".
„Odpustenie hriechov" znamená aj to, že Boh používa dokonca naše zlo, zlyhania a hriech na to aby sme sa k nemu dostali. Takéto ponímanie sa na radostnú zvesť aj začína podobať.
