Po úspešnomabsolvovaní cesty vlakom, v ktorom som sa snažil ešte na poslednú chvílunatlačiť do hlavy učivo na skúšku popri neznesitelných rozhovoroch a infantilnomsmiechu dvoch spolusediacich blondýniek(prefarbených podotýkam) z ktorých somchytal žalúdočné vredy a neustále sa snažil ukludniť myseľ hlbokýminádychmi, som sa konečne ocitol na zastávke autobusu, kde som čakal svoj spoj.
A tam na tominkriminovanom mieste sa to všetko udialo. Stojím si tam pokojne pri žltej búdke nalístky, a po chvíli si uvedomím, že sa s ňou niečo deje. Chalaniskonahnevaný rezko odchádza k druhému automatu s nervóznym konštatovaním:„DO PI**, je to pokazené.“
Týmto som simyslel, že sa príbeh žltej búdky na lístky skončí. Ale on sa len začal. K automatupristúpi dievča ktoré stálo v poradí dosť dlhého radu a vhadzuje mincu.„No dobre,“povedal som si,“asi mu neverila, alebo čo a chcela to vyskúšaťsama.“ Automat spravil neočakávane to isté čo predtým. Zhltol euromincu a vyplulvýdavok centov, pričom k tlaču lístku sa mu nejako nechcelo.
Dievča sa eštechvíľu divne pozeralo a potom odišlo s konštatovaním: „Asi to je faktpokazené.“ Čakáte koniec? Zabudnite! Dráma pokračuje. Pristupuje daľšie dievčaa po obzretí sa všade okolo seba vyťahuje euro mincu a vhadzuje ju.Centy vydané, lístok žiadny. Chvíľu tam ešte stojí, pozerá na všetkých okolo,šmátra v priehradke na lístky až napokon s povzdychom odíde.
Celý tento processa prosímpekne zopakoval ešte raz pri daľšom dievčati, a až pri piatomčloveku som sa spamätal z údivu, čo tí ľudia vlastne robia a stihol somjej v stručnosti vysvetliť, že ten automat je asi skutočne pokazený a lenjej to vcucne peniaze ako tým ŠTYROM pred ňou. Jej reakcia bol divný výraz a citoslovce:„AHA!“
Stál som tamďaľej v údive nad tým, ako mohlo 5 vysokoškolských študentov spraviť zasebou takúto sprostosť, a rozmýšlal kolko by ich asi ešte prišlo o túsvoju euromincu. Ktovie ako by to bolo keby nezasiahnem. Všetko to eštezaklincoval ujo bezďák ktorý stál vedla mňa s ciaretkou v jednej rukea billa taškou v druhej. „Šak sú tí mladí hlúpi, heň hore par metrovje stánok s lístkami a nikto tam nestojí a tu stoja čakajú 10minút.“ Až ma prešli zimomriavky nad jednoduchosťou múdrosti tohto uja z ulice.
A mňa niekedychytali depky, že musím byť sprostý, kvoli tomu, že si niekedy ťažšie predstavujem stochastické väzby korelačných matíc kovariančných koeficientov. Potejto udalosti som si tošku vydýchol, že to nebude so mnou až také strašné.
