Mladým chýba vojna?
5. marec 2016. Neskorá večerná hodina a ja sa vraciam zo zahraničia. Sedím vo vlaku, čítam si povolebné prieskumy a žasnem. Na pár sekúnd onemiem a prebehne mnou mráz. Zrealizovali sa tie najčernejšie predstavy, ktoré som už dlhšiu dobu predvídal. Predvídal, ale nespravil nič proti. Do NR SR sa podľa priebežných výsledkov dostanú politické strany, ktoré by boli v štandardnom demokratickom štáte zakázané, prinajhoršom by sa pohybovali na hranici jedného percenta. Je teda Slovenská republika vôbec štandardný európsky demokratický štát?
Je dôležité položiť si otázku ako sa do parlamentu mohla dostať krajne pravicová strana „vodcu“ Kotlebu. Iste, mnoho voličov im dalo hlas z recesie. Iní tým vyjadrili znechutenie voči klasickým politickým stranám a hnutiam. Tieto dôvody mi prídu smiešne, ale uplatnili svoje ústavné právo čo rešpektujem. Najpočetnejšiu skupinu ich voličskej základne však tvoria mladí vo veku od 18 do 25 rokov. Ide o vzorku stredoškolákov, pracujúcich resp. znechutených nezamestnaných a v neposlednom rade vysokoškolákov. Konečne sa dostávam k podstate tohto príspevku. Ako môže vzdelaný mladý človek voliť nacistu? Príčiny by som hľadal vo vzdelaní a výchove.
Pamätám si ako som sa počas štúdia na gymnáziu zúčastnil exkurzie v koncentračnom tábore Osvienčim. Silný pocit ktorý by som si už ale nechcel zopakovať. Kto toto miesto navštívil možno pochopí. Pár hodín mi stačilo na vybudovanie absolútneho odporu k akejkoľvek rasovej či náboženskej neznášanlivosti. Dnes nám však v parlamente sedia poslanci spochybňujúci holokaust a koncentračné tábory. Ak by to bolo v mojej kompetencií, zaviedol by som povinné návštevy Osvienčimu, napríklad v treťom ročníku strednej školy a verím tomu, že nacistov by volilo minimálne o tretinu menej študentov. Ďalší problém vidím vo výučbe na školách. Pokiaľ ma pamäť neklame, udalosti 2. svetovej vojny vo svete a u nás sa preberajú v minimálnom rozsahu. Táto skutočnosť vedie k nedostatočnej informovanosti študentov, ktorí si tieto medzery dopĺňajú samoštúdiom z pochybných internetových zdrojov.
Najviac ma však zarazila situácia v partizánskych obciach v Banskobystrickom kraji. Tieto obce majú smutné skúsenosti s nacistami počas Slovenského národného povstania. Masakra na civilnom obyvateľstve krvavo poznamenala ich dejiny. Ako je teda možné, že v týchto dedinách získavala strana Kotleba-ĽSNS 10 a viac percent? Domnievam sa, že práve tu zlyhala výchova. Obyvatelia tu volili stranu, ktorej predstavitelia považujú SNP za komunistický puč a nezúčastňujú sa ani slávnosti výročia SNP. Zato na prezidenta vojnového slovenského štátu spomínajú viac ako by možno bolo vhodné. Pýtam sa teda, či starí rodičia a rodičia rozprávajú svojím potomkom čo sa odohralo v roku 1945. Ak o tom mladí dobre vedia, ale aj tak sa im pozdáva „program“ strany tak im nerozumiem a asi im ani neviem pomôcť.
Na záver by som vrátil k otázke z prvého odseku. Našťastie, ešte stále sa môžeme radiť k demokratickým štátom patriacim do Európskej únie. Nepochybne, s množstvom chýb a nedostatkov, ktorým sa spoločnosť musí venovať ak nechceme aby riešenie vzali do rúk radikáli. Možno by len stačilo začať budovať demokraciu s hodnotami. O tom však niekedy nabudúce.
