Sadli sme do auta a vyrazili. Cesta po „route blanche" bola nezabudnuteľná. Vinula sa po dne údolia, nad nami trčali alpské štíty a v pozadí sme už videli Mont Blanc.
Zastavili sme v mestečku kde bolo najviac áut a autobusov, to bol pre nás signál, že sme na správnom mieste. Chceli sme sa dostať na kopec s dobrým výhľadom na Mont Blanc ale nemali sme ani len predstavu, do ktorej časti údolia sa musíme vydať. Lanoviek bolo na každej strane neúrekom (teda tri). Na slepo sme si vybrali jednu lanovku, kúpili lístok a viezli sa.
Lanovka išla až na ten najvyšší bod
Ak sme chceli ísť až na vrchol (a my sme chceli, aby sme boli čo najbližšie k Mt. Blancu) museli sme prestúpiť. Prestupovali sme do kabínky (niečo také ako jazdí na Lomničák, len to malo väčšiu kapacitu) a spolu s nami asi desať japonských turistov.
Boli to typický japonský turisti, ktorí sa vybrali do hôr. Museli si myslieť, že ak je dole pomerne teplo a bez snehu tak hádam aj hore bude rovnako, lebo inak si neviem vysvetliť ich oblečenie. Poltopánky, bundičky do pása, šiltovka. Už pri prestupovaní zistili, že to nebol najlepší nápad ísť na ľahko do hôr, ale to čo som videl na vrchole, bol zážitok. Lanovka zastavila, dvere sa otvorili, Japonci vybehli, pofotili čo sa dalo a vbehli naspäť do lanovky. Celá akcia netrvala dlhšie ako minútu a prebiehala skutočne tak, že tam tí Japonci behali a fučali ako keby práve skočili do ľadového jazierka. Potom už len stáli v lanovke, drkotali zubami a čakali kým sa zavrú dvere a oni sa zvezú dole. Ostatní turisti a lyžiari sme sa nestihli ani smiať, lebo „japonská" lanovka sa už vracala dole. My sme si dali kávičku v kaviarni na vrchole, pokochali sa výhľadom a samozrejme zalyžovali si.
To bol výhľad! V pozadí Mont Blanc
