Prehliadku mesta som začal pri rieke, v štvrti Antigona. Chvíľu som mal pocit, že stojím pred kulisami z nejakého filmu. Jednotné fasády budov, jednotné farebné zladenie - bolo vidieť, že to nevznikalo ako normálne časti miest, kde každá budova mala iného architekta, trochu iný tvar a iného ducha. Tu pôsobilo všetko rovnako a zladene. Môj dojem z tejto štvrte vylepšila až moja opakovaná, večerná návšteva, kde osvetlenie dodalo štvrti náboj.
Antigonu tvorí kilometer dlhý bulvár, po ktorom som sa dostal až na Place de la Comédie, čo je vtupná brána do starého Montpellier. Toto námestie je hlavným „meeting point" kde sa stretávajú ľudia a to hlavne preto, že dvesto metrov odtiaľ je hlavná vlaková stanica Gare de Montpellier Saint-Roch. Na tomto námestí ma zaujali len dve veci. Opera a machom obrastená fontána Troch grácií.
Vybral som sa túlať starými uličkami a netravalo dlho kým som narazil na katedrálu. Teda najprv som si myslel, že stojím pred stredovekou pevnosťou ale brožúra nepustila - je to katedrála. Pomýlili ma hlavne tie vežičky, ku ktorým mi chýbali len rytieri v brnení. Nedaleko stála v podobnom štýle postavená univerzita, ktorá patrí k najstarším na svete. Mráz mi behal po chrbte, keď som si predstavil, že tou istou bránou vstupoval do školy, ešte ako študent, Nostradamus.
Šiel som ďalej. Chcel som sa dostať k rímskemu akvaduktu ale najprv som musel prejsť cez Víťazný oblúk. Tento bol (po Paríži, Marseille a Aix Les Bains) štvrtým oblúkom, ktorý som v krajine galského kohúta videl a trochu mi to začalo zovšednievať. Konečne som sa dostal k akvaduktu, ktorým Rimania dostávali do mesta vodu. Obdivoval som dômyselnosť tejto, na tú dobu, megastavby a rozmýšľal, ktorá z dnešných megastavieb vydrží tak dlho.
