Ešte sme si na pumpe dokúpili rakúsku diaľničnú známku a už sme ukrajovali z plánovaných kilometrov. Nočná cesta prebiehala bez zbytočných rečí, spolucestujúci spali a ja som ždímal z auta maximum, aby sme ráno mohli byť v Benátkach. Za svitania sme prešli Rakúsko - Talianske hranice a už sme čakali na Benátky. Na mape to vyzerá z hraníc tak blízko, ale nám to trvalo ešte 3,5 hodiny kým sme prišli na miesto prvej zastávky, veľkokapacitného parkovacieho domu na kraji Benátok. Mimochodom parkovné bolo lacnejšie ako v bratislavských garážach. Z auta sme zobrali len to najnutnejšie a vybrali sme sa z periférie hľadať benátsku romantiku. Chvíľu trvalo kým sme popreskakovali koľaje a obišli rôzne rozkopávky ale po „slastnej" dvadsaťminútovej chôdzi sme boli pri Grand Canale. Tu sme sa zaradili do plynúceho davu turistov a nechali sa unášať k hlavným atrakciám. Prešli sme cez farebný trh, most Rialto a cez tie najužšie uličky sme sa dostali až na námestie San Marco.
Pofotili sme sa s holubmi, po obdivovali námestie, zvonicu a unavený a hladný sme zapadli do prvého fast foodu, ktorý sme našli. Dali sme si niečo chladené a vybrali sa naspäť do horúcich ulíc. Po ceste k autu sme sa ešte zastavili na pošte a ako slušní turisti sme poslali domov pohľadnice (tak, tak, žiadne sms-ky ale pohľadnice).
Keď sme prišli na kraj "pešej zóny" kde už mohli jazdiť aj autá, tak 2/3 môjho družstva začali štrajkovať, že oni už k autu nevládzu, že nech si pre nich prídem. Ako správny vedúci zájazdu som splnil prianie a pre auto som zbehol sám. Tí dvaja si zatiaľ posedeli na terase na káve, ja som ich vyzdvihol a mohli sme pokračovať v ceste. Bolo neskoré poobedie a my sme museli do večera byť v Miláne, kde nás už čakal môj kamarát, ktorý mal pre nás pripravený program.
