Pobrežie francúzskej riviéry sme opustili poobede a po obyčajných hradských sme si to mierilo do Grenoblu. Táto cesta bola jednak kratšia ako diaľnica, lebo išla krížom cez kopce a bola aj krajšia lebo také výhľady aké sa nám naskytli z vrcholov, v Malých Karpatoch neuvidím.
Pri schádzaní z kopcov nám v ostrých zákrutách začali pískať brzdy. Jasný signál o tom, že končia brzdové platničky. V prvej horskej dedinke sme začali hľadať niekoho kto by nám pomohol, no nenašli sme nikoho ani kto by nám rozumel. Tak sme to riskli a išli ďalej. Večer sme prišli do Grenoblu, kde sme sa hneď spojili s mojim bývalým spoluhráčom Lucom (inak Francúz, čo prišiel na Slovensko odkukať ako sa u nás trénuje) a ten nám našiel niekoho, kto povedal, že to je v pohode nech ideme ráno bez obáv ďalej. Tak sme strávili kľudný večer v Grenobli, pri spomienkach na spoločné zápasy.
Ráno sme sadli do auta a pokračovali domov. Prvú zástavku sme mali až (už) v Ženeve, kde sme sa po flákali po centre, nakúpili a poobede pokračovali ďalej.
Ďalšia prehliadka mesta bola naplánovaná v Zürichu. Keďže už bolo neskoré popoludnie museli sme náš plán upraviť a skrátiť - tak sme tu strávili len hodinu. Prešli sme centrum, osviežili sa pri rieke, niečo pofotili a utekali do nasledujúcej destinácie. Lichtenštajnsky Vaduz nás lákal a tešili sme sa naňho. Keď sme tam prišli bol už večer a celé kniežatstvo sa ponáralo do tmy. Ja som už začínal byť v strese lebo ráno som mal mať spomínanú promóciu a tak som si tú polhodinu ani nevychutnal len nervózne pobehoval.
Vaduz
Konečne sme sadli do auta pokračovali domov. Museli sme prejsť krížom celé Rakúsko, začínalo pršať a brzdové platničky pískali stále viac a viac. Až doma som zistil, že z platničiek neostalo nič a že som začal drať aj kotúče. Takáto cesta bola až do Bratislavy, kde sme šťastne dorazili o piatej ráno. O ôsmej som už stál vyfešákovaný a preberal si diplom. :-)
