Obloha bez jediného mračna nepokojných disonancii. Tichú plavbu prerušovalo len jemné húpanie melodickými vlnami spôsobené letným vánkom romantizmu. Azúrové more so zlatým slnečným posypom svietilo do očí natoľko, že ukrylo blížiacu sa hrozbu v diaľke. Húpanie začalo prekvapovať svojou intenzitou a to, čo sa zdalo ako predpoveď pokojnej cesty, sa menilo na prebúdzajúcu sa smršť. Vánok na jednom líci pohladil a na druhom udrel slanou sprchou. Napriek tomu ešte nastalo ticho. Napriek tomu ešte svet v poslednom bozku ukázal, že vie aj milovať. No aj v durových, konsonantných súzvukoch vetra bolo cítiť strach a obavy. Dirigent Emmanuel Villaume naviedol celú inštrumentálnu posádku strmhlav do Mahlerovej búrky nepredvídateľných alegorických bleskov, ktoré vytvárali horizont monumentálnych, mýtických obrazov. Smiech Poseidona uberal na vážnosti každému pokusu o hrdinský čin. Striedal sa mýtický heroizmus bohmi povznesený, i bohmi opovrhovaný. Poslednú štipku nádeje spálil blesk, ktorý udrel do lode, aj do srdca.
Ticho. Nenútene a bez pocitu strachu ľudia začali otvárať oči. Svet sa zobúdzal a svetlá majákov pohladili na duši pre ich znamenie správnej cesty.
Emmanuel Villaume neupokojoval. Nekrotil. Ak zavial vietor, zavial aj s ním a on so sebou strhol ansámbel. To vytvorilo jednotnosť, ktorú charakterovo nejednotná Mahlerova hudba vyžaduje. Nie len jednotné nástupy, ale aj jednotné cítenie. Isté Mahlerovské pekelné panoptikum, keď určitý nápev ako dážď prechádza rôznymi nástrojmi, bol vyjadrený s istotou a poslednou časťou symfónie orchester ukolísal publikum v snoch o nádeji.
Účinkovali:
Slovenská filharmónia
Emmanuel Villaume - dirigent
Program:
Gustav Mahler
Symfónia č. 9
