Prvú skladbu od Daniela Mateja E (for e.g.), pre sólovú elektrickú gitaru predstavil Attila Tverďák. Šlo o rytmickú hru s použitím distortion, ktoré rôzne zosilňoval a zoslaboval. Občas sa jednalo akoby o časti gitarových riffov, kde to v stále prebiehajúcej rytmike dodávalo zvláštny melancholický charakter. Akoby v tých pár minútach prebehla história elektrickej gitary v rockovej hudbe.
Druhá skladba - Deux et Machina od Františka Királyho. Tu sa už podieľala celá skupina Urban Hudák. Pridal sa Juraj Vajó na klavíri a spevom, a Boris Vaitovič s basovou gitarou, ktorý v ďalších pesničkách zapojil aj theremin. Vznikol zvláštny hudobný tranz, ktorý spôsobil hlavne Juraj Vajó svojim rytmickým šeptaním s delay-om.
Ako ďalšia nasledovala skladba Continuous (Hommage á MOrton Feldman) od Boška Milakoviča. Nezvyklé frázovanie a variovanie frázy. Skladateľ sa tu odvoláva na silu momentu, chvíle. Šlo o neustále plynúci čas, ako píše Boško Milakovič. To by sa dalo pochopiť myšlienkou, ktorú často do diela vkladal. Vracal sa k nej a istým spôsobom ju obmieňal, či niečo k nej pridal. Pri pohľade z blízka by sa dalo hovoriť o opakovaní tém a ich transformácii, no s odstupom získame veľmi komplexné dielo. Akoby hudobný kubizmus. Jedna myšlienka zhudobnená naraz z rôznych uhlov pohľadu.
Štvrtá skladba Byzantské fragmenty a šiesta, Liturgické fragmenty aramejské, Pre Eliáša, pochádzali z rúk spomenutého interpreta, Juraja Vajóa. Ich názvy odkazujú, ako píše skladateľ, na písanú formu hebrejského alefbetu, ktorá odkazuje na starý fénický zdroj s piktografickým obsahom. Keďže hovoríme o písme a resp. obrazcoch, hovorím aj o zvukoch, ktoré si človek predstavuje a ktoré sú pre daný znak charakteristické. Intarziou písmen v partitúre tieto zvuky Juraj Vajó objavuje a skúma. Ďalší členovia kapely tu pripojili svoje kompozície a prekrytím vzniklo veľmi unikátne dielo so starobylím, orientálnym nádychom v rukách ne-idiomatickej hudby.
Pavol Bizoň a jeho Akordy a kordy, bolo piate dielo večera. Čo zaznelo, bolo deväť akordov. Ich variácie a neobvyklé prelínanie s použitím flažoletov. Kordy v názve, mohlo pripomenúť isté podtrhávanie strún a následný zvuk podobný úderu kordov.
Ako posledné dielo, nasledoval Let, skladba od Petra Machajdíka pre elektrickú gitaru a napísaná pre Attilu Tverďáka. Podobu diela skladateľ prirovnáva k zlomkom dúhy a ich tieňom. Dojmovo sa skutočne jednalo o zvuky podobné letu. Avšak aj tu, abstraktnosť a jej podoba je veľmi subjektívna. Dielo bolo rozdelené do troch častí, ktoré získavali formu putovania, chvíle stúpania, eufórie, chvíle pozvoľného vznášania sa s pocitom údivu a zároveň strachu.
Večer so skupinou Urban Hudák bol príjemným výletom cez abstraktný svet novej slovenskej hudby. Ukázal inovatívnosť slovenských skladateľov a ich zmysel pre hľadanie nových zvukov a prácu s nimi.
