Koncert odštartovala skladba Impromtu (2013) od Romana Bergera pre klarinet. Obsahovala rytmický model postavený na morseovkovom rytme „SOS“, ktorý prelínal zložitými úsekmi. Tie sa nad rytmom vznášali a uhladzovali ho. Pre Interpreta Branislava Dugoviča sa očividne nejednalo o väčšiu námahu.
Nasledovala skladba Bajajan od Lucii Chuťkovej, napísaná pre akordeón na ktorý hral Milan Osadský. Zvláštny koncept, obsahujúci, ako tvrdí sama skladateľka, „folklórny nápev“. Ten mal silný rytmický pôdorys, ktorý menil svoju podobu a tá akoby postupne získavala odtieň minimalizmu, predovšetkým v jednoduchých harmonických zmenách a repetícii. Skladateľka veľmi vhodne a nenútene využívala zvukové možnosti akordeónu, ktorý dokázal dať jednému tónu niekoľko farieb.
Eupefónia od Roberta Gašparíka bola tretia skladba koncertu a to pre dve violončelá. Hrali Kristína Janičkovičová a Katarína Kozelková. Dielo sa skladalo z troch častí. Malo niekoľko tvarov a to tvar dialógu, ktorý sa pohyboval v podobe hádky i uzmierenia v unisonách, či tvar pozvoľného putovania melódie, ktorá predstavila violončelo v rôznych farbách a situáciách. Robert Gašparík ukázal violončelo vo svojej nahote. Svojim spôsobom by sa dalo hovoriť o modernej fantasii novej hudby.
Ako posledné zaznelo Trio pre husle, violončelo a klavír od Vladislava Šarišského. Táto bodka večera v podaní Vladimíra Harvana na husliach, Romana Harvana na violončele a samotného skladateľa Vladislava Šarišského na klavíri akoby priniesla hlboký výlet cez hudobné formy. Od chvíľami zdanlivo kontrapunktických momentov až po preparovaný klavír Johna Cagea. Akordické stĺpy postavené do úletov zvukových anomálií strún klavíra a husle s violončelom predvádzali tanec melodických línii, ktoré boli rytmicky zviazané spolu s klavírom.
Skladatelia na Slovensku majú čím prekvapiť a nezaostávajú v inovatívnosti čo sa týka zvukových možností nástrojov a ani v neobjavených svetoch harmónie. Festival Nová Slovenská hudba je toho dôkazom.
