reklama

Voľby 2010 nie sú prehratá hra II.

Druhá časť o tom, aké môžu byť realistické ciele stredopravých strán a či môžu zastaviť stranu Smer v jej ťažení vo voľbách 2010. Prezidentské voľby potvrdili potenciál - a vrátili nás do reality. Pre niektorých síce boli tieto voľby prekvapením na pokračovanie (po prvom i druhom kole), ale dôvodom prekvapenia nemohlo byť to, že by sa stalo niečo nepredvídateľne nečakané . Priveľká nádej po prvom kole, aj sklamanie po druhom kole boli úplne pochopiteľné emócie zo strany voličov. Prekvapenie z tesnejšieho rozdielu v prvom kole a z takmer milióna voličov pre opozičnú kandidátku v druhom kole boli už menej pochopiteľné od komentátorov a analytikov.

Písmo: A- | A+

 V politickom cykle sa začína sezóna, kedy budú stredopravé strany definovať svoje ciele do parlamentných volieb 2010, a experti a médiá ich budú reflektovať: či sú to ciele realistické, alebo či sú dosť, či málo ambiciózne. Asi sa to bude hemžiť aj kategorickými výrazmi ako „porážka“ či „víťazstvo“ (vo vzťahu k minulosti aj k budúcnosti), no a, samozrejme, diskusiu ovplyvnia výsledky prezidentských volieb.

Doterajšia diskusia (hoci slovo „diskusia“ je prisilné, lepšie by sa hodilo: uvzatá kritika) o situácii centristicko-pravicových strán po roku 2006 bola vo veľkej miere falošná. Väčšinou sa totiž vyvolával dojem, že centristicko-pravicové strany kdesi na svojej púti od roku 1998 postrácali húfy skalných, ale za osem rokov sklamaných voličov, ktorým sa len stačilo pekne prihovoriť, neurobiť zopár (hrubých) chýb pri výkone moci, a tí by v roku 2006 stredopravé strany vďačne volili... a všetko by mohlo byť inak.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Je to skutočne tak? Jediným údajom, ku ktorému môžeme vzhliadnuť, a od ktorého sa stredopravé strany za desať rokov naozaj vzdialili, je počet odovzdaných hlasov pre Slovenskú demokratickú koalíciu v roku 1998. (V percentuálnom vyjadrení „vzdialenie sa“ súčasných stredopravých parlamentných strán od volebného výsledku SDK neplatí, pretože spoločný percentuálny zisk SDKÚ-DS a KDH vo voľbách 2006 bol dokonca lepší ako výsledok SDK v roku 1998). Tých voličov Slovenskej demokratickej koalície v roku 1998 bolo 880 tisíc. Určite sa dá tvrdiť, že do SDK sa v politicky aj emocionálne vypätých voľbách 1998 „zmestil“ pravdepodobne každý potenciálny stredopravý volič. Platí však rovnako aj to, že stredopravým voličom bol úplne každý volič SDK v roku 1998? Pochybné tvrdenie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

K realistickému číslu by nás však mohli priviesť porovnania viacerých po sebe idúcich volieb: parlamentných volieb 2002 a 2006 s prvým kolom prezidentských volieb 2004, ale aj s výsledkami oboch kôl prezidentských volieb 2009. Obe kolá, nielen to druhé, sú dôležité, pretože u nás isto nemožno porovnávať parlamentné voľby s finálne volebného súboja dvoch kandidátov v prezidentských voľbách, akokoľvek zastupujú jeden vládu a druhý opozíciu, ako to bolo teraz.

Zrejme sa dá zhodnúť, že traja prezidentskí kandidáti v prvom kole volieb roku 2004 (páni Kukan, Mikloško, Bútora), ktorých podporovalo stredopravé spektrum strán aj významní občianski aktivisti, mohli síce len veľmi ťažko takouto súťažou medzi sebou vyhrať prezidentské voľby, no zato mohli dostatočne saturovať záujem centristicko-pravicového demokrata slovenskej národnosti (ktorý sa cítil viac liberálom, alebo viac konzervatívcom; toho, ktorý chcel vyhrať, aj toho, kto sa chcel veľmi čestne zúčastniť... nájsť sa mohol naozaj každý). Dovedna bolo takýchto voličov pre týchto troch kandidátov v roku 2004 takmer 700 tisíc. [Podčiarkol som, že išlo o voličov slovenskej národnosti, pretože v tomto čísle neboli v štatisticky významnej miere prítomní voliči maďarskej národnosti. SMK síce v roku 2004 podporila pána Mikloška, ale volebná účasť voličov SMK bola v prezidentských voľbách 2004 veľmi malá, takže ich podpora pre každého z kandidátov v skutočnosti zanedbateľná.]

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dvaja prezidentskí kandidáti z tohtoročných prezidentských volieb – Iveta Radičová a František Mikloško - disponovali identickou podporou (stredopravých) politických strán (hoci v inom garde), a podobnou, ak nie silnejšou podporou občianskych aktivistov, pričom výsledkom bolo o sto tisíc hlasov viac: 815 tisíc pre oboch kandidátov spoločne v prvom kole. Je nanajvýš oprávnené sa domnievať, že rozhodujúcu časť rozdielu medzi 700 tisíc (2004) a 815 tisíc (2009) možno pripísať vyššej účasť voličov maďarskej národnosti, takže zistíme, že pokiaľ hovoríme o voličoch slovenskej národnosti, celoslovenský volebný zisk kandidátov podporovaných stredopravým spektrom v prvom kole prezidentských volieb 2009 sa nijakým významnejším spôsobom nelíši od volebného zisku trojice pánov Kukan+Mikloško+Bútora v prvom kole prezidentských volieb 2004.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 K podobným číslam sa dostaneme pri porovnaní s výsledkami parlamentných volieb z rokov 2002 a 2006. V roku 2002 získali slovenské stredopravé strany SDKÚ-DS a KDH 671 tisíc voličov, v roku 2006 získali tieto dve strany 614 tisíc voličov (na strate v počte odovzdaných hlasov sa KDH podieľalo 46 tisíc hlasmi, SDKÚ-DS 11 tisíc hlasmi). V posledných parlamentných voľbách 2006, dá sa odhadnúť, pritom za bránami parlamentu zostalo plus-mínus 100 tisíc odovzdaných hlasov roztrúsených pre niekoľko malých strán, ktoré by sme mohli, teoreticky a niekedy s prižmúrením oka, zahrnúť do rovnakého ideového tábora.

 Takýmto spôsobom už štyri celoslovenské hlasovania počas ôsmich rokov naznačujú početne veľmi podobnú skupiny: približne 700-750 tisíc reálne potenciálnych voličov pre centristicko-pravicovú politiku a (slovenské) stredopravé strany. Pri volebnej účasti podobnej ako v roku 2006 by to mohlo v roku 2010 znamenať zhruba 30-33 percent vo voľbách; samozrejme, za predpokladu (ktorý nie je malicherný), že hlasy z tejto skupiny voličov vo voľbách 2010 neprepadnú. Slovenské stredopravé strany spolu s priemerným volebným ziskom SMK by mohli takto dosiahnuť 41-44 percent hlasov.

 Hoci prvé kolo prezidentských volieb sa javí byť v tejto súvislosti výpovednejšie ako kolo druhé, aj výsledok zo soboty 4. apríla pre I. Radičovú, podporovanú stranami SDKÚ-DS, KDH, SMK, vyzerá veľmi podobne z hľadiska spoločného potenciálu stredopravých strán. Pani Radičová získala o 105 tisíc hlasov viac, ako tieto tri strany v roku 2006; ale veľmi tesne nedosiahla ich spoločný volebný zisk v roku 2002. Pre SDKÚ, KDH a SMK v roku 2002 hlasovalo 992 tisíc voličov, v roku 2006 o 110 tisíc voličov menej („podiel“ jednotlivých strán na tejto strate bol SMK – 52 tisíc hlasov, KDH – 45 tisíc hlasov, SDKÚ-DS – 11 tisíc hlasov).

 Samozrejme: pri všetkých spomínaných voľbách určite nešlo o rovnakých voličov, s identickými občianskymi preukazmi. Dali by sa identifikovať aj regionálne rozdiely, aj posuny v čase. Žiaľ, z posledného hlasovania, prezidentských volieb 2009, nám chýbajú exit-polls, z ktorých by sme sa dozvedeli viac (takže rôzne hypotézy odkiaľ-kam sa presúvali voliči sú číre špekulácie, pretože prípadné dodatočné prieskumy už budú veľmi skresľujúce). Čo je ale nespochybniteľné, to je podobnosť veľkosti elektorátu slovenských stredopravých strán, ako aj všetkých troch strán zo skupiny EPP, respektíve ich prezidentských kandidátov, a to v priebehu ôsmich rokov, štyroch volieb (a piatich hlasovaní).   

Aj realistické ciele môžu zastaviť Smer

Čo by teda mohla znamenať takáto realistická ambícia... teda zhruba 700 tisíc voličov pre slovenské stredopravé strany a tomu zodpovedajúci zisk okolo 30-33 percent pre SDKÚ-DS a KDH, a spolu s SMK zhruba 40-44 percent?

Posledné dvoje voľby ukázali, že s istotou to povedať nemožno. Na zostavenie vládnej koalície v roku 2002 stačilo vládnym stranám 42,5 percent hlasov voličov; v roku 2006 zostavili vládu politické strany s volebným ziskom 49,66 percenta, ktorý - premietnutý v parlamente – sa blíži dokonca viac k ústavnej než k prostej väčšine.

Dnes, na začiatku roku 2009, nie je isté ani len to, či stredopravé - a dnes opozičné - strany budú chcieť a budú schopné do volebného roku 2010 uzavrieť strategické partnerstvo o spoločnom postupe po voľbách. Ak sa to nestane, potom každá zo strán bude možno postupovať samostatne, vrátane možnosti, že sa ich cesty môžu rozísť: jedna do vlády, druhá do opozície. To by znamenalo, že spor SDKÚ-DS a KDH a následný odchod KDH zo spoločnej vládnej koalície začiatkom roku 2006 nebol iba súčasťou vtedajších nevydarených predvolebných manévrov, ale že tieto udalosti signalizovali začiatok konca exkluzívnych vzťahov medzi SDKÚ-DS a KDH, ktoré mali medzi týmito stranami a ich politikmi až akúsi „rodinnú povahu“ (vrátane sporov a škriepok, ktoré bývajú v rodinách častokrát horšie ako medzi cudzími). A tiež by to znamenalo prekreslenie politickej mapy od stredu doprava, ako ju poznáme, s dôsledkami, o ktorých sa dá len špekulovať len špekulovať.

Pôsobenie a vznik iných (neparlamentných) strán z tejto časti politického spektra je kapitola sama osebe. Kapitola pomerne malá, pokiaľ ide o ich reálne šance získať pre stredopravého voliča v roku 2010 mandáty v Národnej rade. Kapitola oveľa väčšia z hľadiska ich potenciálu odkrojiť zo skupiny stredopravých voličov síce nie veľký, ale v konečnom rátaní (v parlamente) možno kľúčový počet hlasov, ktorý v parlamente nebude zastúpený.

Ak by sa však tieto strany rozhodli postupovať spoločne, a dokonca aspoň v nejakej forme spoločne spolu s SMK, potom by stredopravé strany a bývalí spojenci (vo vládach 1998-2006) mohli znovu reálne vybojovať v parlamentných voľbách 2010 dôležitý úspech, respektíve dokonca víťazstvo – a to bez toho, aby si museli dávať nereálne ciele a hľadať tomu zodpovedajúce riskantné stratégie.

Víťazstvom v strategickom zmysle slova by som ho dokonca nazval aj v prípade, keby sa strana Smer udržala pri moci aj po roku 2010. Pre stranu Smer a premiéra Fica nebude totiž dôležité len to, či bude zostavovať vládu aj po budúcich voľbách, pretože to sa dnes akoby všeobecne predpokladá. Mimoriadne dôležité bude, z akej pozície by Smer zostavoval vládu po budúcich parlamentných voľbách, respektíve v nej účinkoval.

Strana Smer je totiž dnes nastavená na totálne víťazstvá, podobne ako HZDS vo svojich „najlepších“ rokoch. Ak Smer nedosiahne vo voľbách 2010 veľké víťazstvo, ktorým by sa priblížil k oslnivým medzivolebným preferenciám, bude to sklamanie pre Smer aj jeho voličov a zázemie. A bude to aj iná situácia pre povolebné rokovania. Tak ako dnes Smer využíva (priliehavejšie: zneužíva) ani nie tak svoj volebný výsledok z roku 2006 ako predpokladaný výsledok v roku 2010, potom ak sa takýto (výborný) výsledok v budúcich voľbách nenaplní, rozsype sa dnešná totálna stranícka hegemónia Smeru, čo je pozícia, z ktorej robí svoju politiku. Keďže reálna ekonomicko-sociálna politika Smeru je v skutočnosti na jedno použitie (a skôr pre dobré časy ako pre horšie), a zatiaľ nepreukázali schopnosť dať krajine skutočné a nové strategické impulzy v žiadnej oblasti, ak sa obsah politiky Smeru zásadne nezmení, po roku 2010 nebude mať Smer čo zásadné ponúknuť, aby si udržiaval vysokú popularitu, dokonca ani keby sa udržali pri moci.

Pre toto všetko sa bude strana Smer usilovať o rozdeľovanie stredopravých strán, pretože jednoducho potrebuje v roku 2010 iba veľké víťazstvo, ak chce byť veľkou vplyvnou stranou na dlhší čas: aby jej malo v ďalších rokoch z čoho prípadne aj ubúdať (najmä ak bude vo vláde). Ak nebude mať z čoho ubúdať, môže sa Smer a pán Fico - aj keby zostavili vládu aj po roku 2010 - dostať do vážnych problémov oveľa skôr, než len vyrovnajú rekord najdlhšie vládnucich strán a premiérov na Slovensku; a nie je vôbec nereálne, že títo arogantní hegemóni prítomnosti nedokážu ani len udržať krok v doterajšom slovenskom politickom rytme (osem rokov premiéra Mečiara, osem rokov premiéra Dzurindu).

Naopak, stredopravé strany, ich priaznivci a voliči, nespokojní s politikou súčasnej vlády a strany Smer, a deprimovaní „straníckymi preferenciami“ v prieskumoch verejnej mienky, nemajú prečo zúfať. Veľmi často sa síce po parlamentných voľbách 2006 hovorilo (a písalo), že v nich stredopravé strany „dostali na frak“, ale nie je to tak: v skutočnosti získali najlepší volebný výsledok za posledných 15 rokov [analýza vývoja volebných výsledkov stredopravých strán v predchádzajúcej časti I.]. V týchto dňoch sa tiež môžete dočítať názor, že v druhom kole prezidentských volieb 2009 bola „veľkým prekvapením sila opozičných voličov“ – no to je pravda len potiaľ, pokiaľ autori takýchto tvrdení doteraz porovnávali neporovnateľné. Analýzy volebných výsledkov počas posledných desiatich rokov potvrdzujú, že stredopravé strany majú svoje pevné miesto a pomerne stabilný elektorát, ktorý vyzerá v prieskumoch „preferencií politických strán“ deprimujúco bezmocný vlastne v každom medzivolebnom období, no v každých parlamentných a prezidentských voľbách býva aktívny, takže ak stredopravé strany a ich vedenia neurobia strategickú chybu (ako v prezidentských voľbách 2004), hrajú silnú politickú hru.

Ak bude pre celé stredopravé politické spektrum (a jeho zázemie) prvoradým cieľom úspešný volebný súboj s vládou a stranou Smer (a nie záujmy partikulárne), a ak tomu jednotliví hráči prispôsobia svoju stratégiu, potom je úplne realistické, aby v parlamentných voľbách 2010 dosiahli dobrý výsledok s tou podporou voličov, o akú sa stredopravé strany uchádzajú tradične už niekoľko volebných období. Dokonca aj aktuálna podpora verejnosti, ktorú stredopravým stranám SDKÚ-DS a KDH vykazujú prieskumy verejnej mienky dnes (a ktorá býva označovaná za úbohú), je pomerne dobrým východiskom pre takýto (dobrý) výsledok, pretože napriek všetkým problémom a masívnej kritike na adresu týchto politických strán je to podpora zhruba na úrovni tradičných volebných ziskov.

(Pokračovanie)

Sergej Michalič

Sergej Michalič

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Most of the time I don't have much fun. The rest of the time I don't have any fun at all. (W. Allen) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu