Byvam tu uz cosi zo druhy mesiac a az teraz som si uvedomil, kde sa vlastne nachadzam. Ze toto nie je len miesto, kam som prisiel pracovat, ale ze sa prave nachadzam v najvacsom meste europy plnom tolkych zaujimavosti, ktore su neustale na dosah ruky. A nie je potrebne chodit a pozerat miestne historicke alebo kulturne pamiatky, tu staci len vyjst do ulic a clovek je hned obkopeny novymi a zaujimavymi zazitkami. Ked sa dnes po dvoch mesiacoch obzriem spat, zistujem ze som tu pocas nich zazil viac ako za dva roky predtym. Takze tu je zopar zaujimavych momentov z hlavneho mesta britskeho kralovstva.
Tower Bridge, Riverwalk a Pulse festival
Vcera sme boli na jednom uzasnom festivale vychodoeuropskej hudby, ktory sa konal na brehoch Temze v parku v centre londyna. Vstup bol free a festival sa nachadzal priamo na prechadzke popri rieke, takze mnozstvo ludi, nielen cechov a slovakov prislo pozriet, popocuvat alebo zatancovat si. Atmosfera bola vynikajuca od The Destroyers, kapela o asi 12tich muzikatov hrajucich na trubky, hoboj, husle, gitary, flauty, hrajucich vychodoeuropsku muziku na styl Gorana Bregovica, ktorym spieval asi 65-rocny ujo s odusevnenim 20-rocneho, az po cigansku kapelu hrajucu tradicne ciganske piesne na harmonike, husliach a trubke do zvukov moderneho elektornickeho rytmu, ktora nenutene prinutila kazdeho, bez ohladu na vek tancovat pri zapadajucom slnku. Dalsim zaujimavym bodom bolo vystupenie Cellorhytmics, co bola kapela 3 celistov a jedneho basgitaristu hrajucich moderne tanecne rytmy poprepletane jazzovymi vsuvkami. Ich predstavenie sa konalo vo velkom stane, kde obecenstvo tvorili na prekvapenie prevazne starsie rocniky, a to doslova babusky okolo 70 pohupujuce sa do rytmu hudby. Vrcholom boli tanecne kreacie asi 45rocneho cernocha, pre ktoreho 70te roky zrejme nikdy neskoncia. Ked prisiel do stanu, poobzeral sa vyprahnutym zrakom po publiku, nasadil nepriehladne cierne okuliare a pustil do tak uzasneho tanecneho vrtenia, ze sme cely koncert tlieskali vlastne jemu, namiesto kapely. Najkrajsie bolo, ked som ho ukazal prstom Ryanovi, ten mi na to povedal iba jednu vetu: "Neber drogy". Festival sa zavrsil o siedmej hodine vecer a mi sme sa pobrali juznym brehom popri rieke smerom na Tower bridge. Tu som zistil, aka je prechadzka popri rieke nadherna, so vsetkymi tymi historickymi budovami, popretkavanymi modernou architekturou, davajucou na javo, ze toto mesto je stare ale stale zije velky zivot. Piesocnou plazou, na ktorej akysi poulicny umelci stavali krasne no prchave skulptury, ktore neobstoja v prichadzajucom prilive. Ludmi hladajucimi na pobrezi poklady z cias davno minulych, ci oteckami hrajucimi sa v parku s buginou na dialkove ovladanie. A samozrejme celym tym uzasnym kludom, ktory v okoli Temze vladne. Ziadne auta, ziadny hluk, ani ked okolo vas stoji cely zastup ludi, na brehu Temze vladne pokoj ako v budhistickom klastore. Cely ten magicky vecer sme zavrsili na lodi v okoli Westminsterskeho opatstva, ktore v noci vyzera este majestatnejsie a vystupuje z tmy v nadhernych farbach ako velka mimozemska lod a my sme sa nemohli vynadivat.
Soho
Soho je stvrt v okoli Piccadilly circus, ktora je hlavnou branou do nightclubbingu v londyne. Najvacsia koncentracia podnikov, barov a restauracii v celom londyne. Sem chodia vsetci turisti zazit nocny londynsky zivot a zobudit sa rano s velkou opicou v hlave alebo spiacou vedla nich. Aj preto je tu polovica barov zamerana na stretnutie ludi rovnakeho pohlavia. Preto nie je nic zvlastne stretnut "tazkych chlapcov" oblecenych v kozenych gatiach a kozenych vestickach, ci vyhadzovacku, dobre 2 metre vysoku a vyholenu, straziacu vstup do podniku s nazvom "Candy Bar". Mne sa tu podarilo vyskusat istu indicku restauraciu, kde sme si, napchavajuc jedlo do ust rukou, pochutnavali na asi 100 druhoch kari, indickych plackach a indickom pive a na niecom co vyzeralo ako peceny papagaj. Medzi zaujimavy zazitok patrilo aj cikanie s vystrcenou ritkou v strede rusneho namestia do prenosnych pisoarov, co vyzeraju ako telefonna budka a prihoreny hotdog, podla chuti asi z potkanieho masa, od prapodivneho inda o tretej rano.
Dalsie zaujimavosti
Za tie dva mesiace sa mi podarilo zazit este vselico ine. Muzeum plne dinosaurov a muzeum plne kozmickych rakiet. Koncert Rogera Watersa, ktory bol dychberucou audiovizualnou show, plnou vsetkych tych kozmickych pink floyd zvukov a opernych vokalov cernoskych spevacok. Grilovacku u poliakov, kde sme sa vsetci rozumeli a pritom sme vsetci rozpravali svojou rodnou recou. "Pivovy piknik" v parku v Harrow, kde sme do parku priniesli pivo v lodnom kufri na kolieskach a popijali ho az do tmy medzi hrajucimi sa detmi. Hitlerfuza a Breznevobocie, najdene nalepene na skle vo vlaku spolu s voditkom na male deti. Juhovychodny Londyn, kde sa to hemzilo kulturami a recami sveta, sirenami policajnych aut a kde na miestnom trhovisku nasa plet svietila na pol londyna. Handrkovanie sa so skotskym robotnikom s rukami ako lopaty o tom, ze vychodoeuropania by tu nemali pracovat a kradnut pracu a mali by odist domov. Park plny kaciek, antickych soch a zablchavenych vevericiek. Hokejove majstrovstva sveta stravene v ceskej krcmicke pri capaku Plzne a pohariku Fernetu. Uja kracajuceho v 60 stupnovom zaklone...
Zhrnute, podciarknute. Nerozoduje kam sa v Londyne vyberiete (no... teda odporucam vyvarovat sa vychodnej casti Londyna) stale mate pocit, ze zazivate nieco nove a jedinecne
