Chceme tak veľa?? Iba pochopenie...

Neviem prečo, ale mám taký pocit, že väčšina mladých rodičov si hovorí: Tak ja nechcem byť taký ako moji rodičia. Ja sa budem snažiť svoje deti pochopiť, dať každému rovnaký diel zo seba a nikdy nebudem robiť medzi mojimi ratolesťami rozdiely. Ale je to naozaj tak? Alebo si len naši rodičia myslia, že robia všetko tak, ako to pôvodne plánovali, že vedia o svojich deťoch všetko a že sú tí, ktorím sa ich deti so všetkým zdôveria? Otázky, otázky, otázky. Ale rozoberme si to úplne od začiatku. Ako maličký sme boli neustále doma. Rodičia nás učili chodiť, rozprávať, nepocikávať sa do plienok, ale učiť sa využívať WC. Dá sa povedať, že minimálne do siedmich rokov sme trávili podstatnú časť nášho života s našimi rodičmi. Ale časy sa menia. Prišla škola a s ňou spojené krúžky a záujmová činnosť. Už tu sa začali naše spoločné cesty deliť. S tým rozdielom, že ešte vždy to nebolo najhoršie. Pretože ráno nás ešte vodievali rodičia do školy a neskôr vyberali z družín. Lenže postupne ako rok sadal k rokom to už doma vyzeralo tak, akoby sme tam skoro ani nepatrili. Jediné otázky, ktoré nás doma čakali boli: Čo nové v škole? Aké si dostal známky? A tým to haslo. Ešte sme si stihli vypočuť, že tak nám treba, že sme sa neučili, a že to mohlo byť aj lepšie, ale slovká chvály, za jednotku alebo dobré výsledky nejako chýbali. A tak to medzi rodičmi a ich deťúrencami začalo chladnúť. V škole sme boli od siedmej rána do druhej poobede, rovno odtiaľ sme chodievali na vzdelávacie kurzy a keď sme došli domov, zavreli sme sa v izbe a tí lepší sa učili a zbytok fungovali za počítačmi. V blízkosti rodičov sme tak strávili maximálne tri minúty aj to len v čase, kedy sme si vzali niečo jesť a opäť upaľovali do izieb. A oni sa teraz čudujú, keď im povieme, že sa s nami nikdy nerozprávali a že sa nás nikdy nespýtali na to, čo nás trápi.

Ich odpoveďou na to bolo: Ako to že nie? Veď vždy sme sa Vás pýtali, čo v škole a ... V škole, škole,... veď čo by sme my "deti" už len mohli mať za starosti. Veď my nevieme čo je to život. Že treba zarábať peniažky, abyže máme čo jesť a môžeme sa venovať tomu čo nás baví. A tak sme si hľadali osoby, ktorým môžeme povedať veci, s ktorými sme za rodičmi nikdy nešli. Nešli preto, lebo keď sme sa im snažili niekedy niečo naznačiť, tak nás odbili tým, že oni majú teraz kopec svojich starostí, že musia žehliť, že musia prať, že majú nejakú robotu, že teraz sú unavený, a tak sme postupne už ani nemali chuť zájsť za rodičmi s našimi problémami. A teraz sa čudujú, že naše nálady sa menia, a hovoria, že takého ťa nepoznám. Je jasné, že nemôžu poznať, keď porovnávajú s tým, čo si ešte pamätajú, ako sme boli ešte mrňaví a časy keď sme sa s nimi ešte o všetkom rozprávali. Lenže odvtedy ubehlo viac ako 10 rokov :) Časy sa menia. Aj ľudia zostávajú, len akurát starnú.

A preto nedívajte sa na nás ako na 5-6 ročné detičky, ktoré ruka v ruke boli vodievané do školky. Berte nás ako ľudí, ktoré majú tiež svoje problémy a môže sa stať, že reagujeme inak ako by ste očakávali. Ale to je asi preto, že aj napriek tomu, že nás poznáte, neviete o nás úplne všetko. Lebo generačné rozdiely vždy boli aj budú. A to čo bolo za vašich čias tak, je za našich úplne inak.  Poznámka ;) : Chcem len upozorniť, že niektoré moje články sú písane aj parafrázou, alebo prepisom toho, čo vidím vo svojom okolí a v životoch ľudí ktorých poznám. Nemusí to byť rovnaké aj v mojej rodinke. Ja som so svojou plne spokojný.