Naoko sa zdá, že je všetko v poriadku. Veď sme spolu už dlhší čas (rozumej tomu intenzívny vzťah). Prečo by sa malo niečo diať? Veď si tak pekne pozerávame filmy, občas si spravíme nejaký výlet mimo mesto, a z času na čas skočíme do centra na čaj, či palacinky. Navonok vyzeráme ako ideálny pár.
„...ale Miro, poviem ti, dnes som taký zničený, že absolútne netuším, čo malo byť v tej faktúre...“, pozeral som na vchodové dvere nášho domu, kde bol nalepený papierik: „Dnes sa zahráme hru. :-* Hľadaj na zrkadle.“ „...budem končiť Miro. Pozdravuj Helenku. Čau.“ Strhol som papierik z dverí a vošiel dovnútra. Na zrkadle v chodbičke bola na skle otlačená pusa a rúžom pripísané: „Skús to v kúpeľni“.
Moja veľmi dobrá kamarátka sa rozišla pred dvoma mesiacmi s priateľom. Veľmi ju to vzalo a videl som, že je z toho úplne mimo. Jedného dňa, keď sme boli spolu v meste: - "Michal, bol by si taký dobrý a hodil by si ma, prosím ťa, domov?"
- Dôveruješ mi? - Samozrejme, že ti dôverujem. Čo je to za otázku? - Mám totiž pre Teba malé prekvapenie.
Niekedy sa stane, že sa človek dostane do situácie, kedy sa mu zdá, že je tam navyše. Proste niekým, kto tam vlastne ani nemal byť. Niekým, kto by mal sedieť v tej chvíli aspoň na míľu ďaleko a robiť niečo zmysluplné. Niekým, kto nevyzerá ako zemiak s vyrezaným úsmevom dohora. Takéto situácie sa stávajú. A tak teda ako sa s tým vyrovnať ?? A ako ...
Mirka - 17 rokov, už ani nevie, ako sa má správať, ako sa rozprávať s rodičmi. Žeby nepochopená? Stačí, že si spravíme rýchly priebeh životom a hneď zistíme, prečo to teraz vyzerá tak ako to vyzerá.
Nie je možné vyhrať. Aj napriek všetkým nádherným chvíľam. Aj napriek tomu, že sa stretávame radi. Neustále sa nájde niečo, čo nás rozosmeje. Či už len obyčajný pohľad, ktorý by mal byť venovaný skor ceste predomnou. Alebo obyčajné prechádzky popri rieke. Alebo obyčajné posedenie pri kúskoch pizze. Nezmyselné dotyky počas cesty autom. Vždy sa to končilo úsmevom.
Hľadám. Ešte stále hľadám miesto kam si uložiť všetky tie krásne chvíle, všetky tie spomienky, všetky slová a všetky obrázky, ktoré sa mi denno-denne mihali pred očami. Chcem si ich totiž zapamätať v plnej kráse. Tak ako šli jedna po druhej, a tak ako sa každá z nich opierala vždy o tú ďalšiu. Chcem si vytvoriť priestor pre niečo, čo ma pichá ako tŕnie ruží vždy, keď si na to spomeniem.
Váhavo som uprel zrak. Ale to, že som sa do nich pozrel stálo za to. Tie krásne oči prezrádzali veľmi veľa. Už prvýkrát. Boli úsmevné. No normálne sa smiali. Akoby som rozprával nejaký vtip. Pomaly som si už ani nebol istý, či náhodou nemám niečo na hlave, alebo že mi možno zostala čokoláda na brade či ústach. U mňa je bežné, že sa takto zašpiním.
Niektoré slová sa hľadaju ťažko. A preto sa posnažim byť presný a stručný. Najkrajšie totiž na priateľstve je pochopenie toho druhého. Pochopenie pocitov, nálad, myšlienok. Nie je umením povedať, som tvoj priateľ. Umením je toto tvrdenie dokázať.
Vraví sa, že keď je človek zamilovaný, tak sa vznáša nad zemou a vietor ho nesie tam kam smeruje aj jeho polovička. Avšak nikto nehovorí o tích, ktorí takéto šťastie nemajú. Vari nás je málo? Málo tých, ktorí nemáme svoju polovičku? Ktorí sme skormútení zo stavu, v ktorom práve sme? Nehovoriac o nešťastníkoch, ktorí svoj krásny vzťah museli ukončiť. Možno kvôli fatálnej chybe, možno kvôli nedorozumeniu.
Nádherný úsmev, šibalsky usmievavé oči. Obraz na ktorý by som sa dokázal dívať celé hodiny, ba celé dni. Vlastne som ani po tom všetkom, čo sa mi už prihodilo a čo som stihol za tak krátky život zažiť, vôbec nedúfal, žeby som sa mohol opäť raz zahľadieť. Veď sú to už skoro tri roky, čo som si povedal, Michal zabudni, keď už toto nevyšlo si odpísaný.
