Je divné, že krásne spomienky vedia byť štipľavé ako paprika, pichľavé ako tŕnie, horúce ako rozpálená platnička. Je to tak. Spomienky sa stávajú takými vždy, keď už ďalej nemôžeš dúfať v to, že by mohli pokračovať aj naďalej v takom nádhernom tempe. Nádherné chvíle strávené po boku osôbky, ktorú si vôbec nepoznal. Chvíle, kedy ti pri prvom dotyku behal mráz po chrbte a tvoje ruky sa triasli, akoby mali ťahať paličku z veľkej pyramídy, ktorá v sebe ukrýva všetky tajomstvá, a ktorá spadne, ak tú paličku nepotiahneš s citom a ľahkosťou. Práve tie okamihy, kedy sa úsmev na perách opätoval aj z druhej strany. Iba tie momenty, kedy sa dvaja dokázali dohovoriť aj bez slov. Tie minútky strávené spolu v náručí, kedy kvapky dažďa dopadali na kapotu auta a dotvárali už aj tak úžasnú atmosféru. Sekundy, ktoré delili šťastné pohľady, a ktoré vždy ubiehali neskutočne rýchlo v blízkosti tej osoby. Myšlienky, ktoré prichádzali možno v nesprávnej chvíli, ale boli vyslovené s absolútnou úprimnosťou. Tak takéto spomienky by som si chcel uložiť na miesto, kde budú vždy poruke. Vždy, keď mi bude ťažko. Vždy, keď ma sklamú zmysly a budem potrebovať harmóniu. A preto, ak niekto tuší, kde sa takéto miesto nachádza, MUSÍ mi to dať okamžite vedieť. Inak stratím množstvo najkrajších momentov v mojom živote.
