Jeden mudry človek raz povedal: Váž si priateľov. Iba tí ťa povedú správnou cestou, iba tí vedia pochopiť, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú, iba tí dokážu utrieť slzičku smútku či radosti. Už ani neviem, či mám aj naďalej tvrdiť, že to povedal nejaký múdry človek lebo seba zaň nepokladám, aj keď za týmito slovami si stojím.
Aj napriek bolesti, ktorú sme možno schytali od svojich priateľov, si musíme za svojim priateľstvom stáť. Možno, že sme kvôli nim preronili viacero sĺz a prefúkali viacero servítok, sú to ti ľudia, pre ktorích sa to oplatí. Doposiaľ možno tento text nedáva zmysel, ale je isté, že minimálne mne sa pri ňom darí vyrozprávať sa zo všetkého. A ty to čítaš, lebo ťa zaujíma, čo bude ďalej. A tak ako ťa zaujal tento text, tak by ťa mohol zaujať aj priateľsky vzťah. A tak by sa teda priateľstvá nemali končiť jednou prehrou. A možno neskôr príde ďalšia, ale určite príde aj radosť a potešenie, lebo priatelia sú nevyspytateľný.
Mať priateĺov je vlastne výhra. Lebo iba z priateľstiev môžu vznikať lásky. Ale z nich už vzniknúť nemôže nič. Tam sa cesta začína, ale svojím spôsobom aj končí. Avšak koniec nepríde, ak sú dvaja tí, čo k sebe patria. V opačnom prípade sa cesty stihnú rozísť skôr ako sa stihnú vôbec stretnúť.
Nejak by som to aj chcel zakončiť, tak snáď len: Treba bojovať o priazeň osudu.
