"Som nejaká unavená a rada by som si už šla ľahnúť. Ak ti to samozrejme nerobí problém."
- "Nie čosi. Jasne, že ťa hodím."
Otvoril som jej dvere.
- "Poď sadaj."
Cestou v aute vyzerala byť nesvoja. Ledva so mnou prehodila slovko.
- "Mirka? Stále naň mysliš, však?"
Mlčala.
- "Viem, že je ťažké, rozlúčiť sa s myšlienkou, že je medzi vami koniec. Ale keď na to budeš neustále myslieť, tak ťa to bude iba ničiť. "
Už sme boli takmer pred jej vchodom. Vtedy chytila moju ruku, ktorú som mal na rychlostke.
- "Michal, môžem ťa o niečo poprosiť?"
- "Hovor Mirka."
- "Šiel by si, prosím ťa, so mnou hore? Chcem, aby si so mnou na chvíľku zostal. Nechcem byť sama."
- "Tak teda na chvíľku."
Vyviezli sme sa výťahom na štvrté poschodie. Otvorila byt. Prichádzala z neho zaujímavá vôňa. Taká za novotou. Po rozchode totiž vymenila väčšinu nábytku. Nechcela mať v byte nič, čo by jej pripomínalo Mareka.
- "Posaď sa do obývačky a cíť sa tu ako doma. Hneď prídem."
Zasadol som teda na fajnovú mäkkú bielu koženú gaučovku. Po chvíli došla s červeným vínom a dvoma pohármi.
- "Dáš si nie?"
- "Mirka, ale veď som autom."
- "Tak si potom zavoláš taxík a ráno si po poň dôjdeš. Prosíííím. Iba pohár."
- "Vždy si ma vedela presvedčiť."
Šibalsky sa usmiala. Dobre vedela, že jej som ešte nikdy neodmietol.
Pustila pomalú hudbu, vínko naliala takmer po okraj. Ešte si ani nestihla poriadne sadnúť a už jej stekala slza po líci. Ani som nestihol nič povedať a Mirka sa dala sama do reči. Trochu sílene sa na mňa usmiala.
- "Vidíš a takto si každý večer dám pohár červeného, pustím slaďák a plačem ako malá."
Chcel som otvoriť ústa, ale opäť ma predbehla.
- "Videl si už môj fotoalbum z detstva?"
- "Heh, nie."
- "Počkaj, prinesiem ho."
Takto sme listovali stranu za stranou a končili pomaly druhú fľašu saviňonu. Boli sme chytený a Mirke opäť vyhŕkli slzy. Chcel som jej ich starostlivo utrieť z líc, ale Mirka ma predbehla v činnosti a pobozkala ma. Viac menej som nevedel ako reagovať. Akurát som sa zmohol pozrieť do jej slzami pokropených očí. Opäť ma pobozkala, ale to už som jej to opätoval. Naše jazyky sa spolu hrali ako deti s formičkami na piesočku. Prestal som premýšľať nad tým, čo sa vlastne deje a nechal som sa unášať sladkými bozkami. Takto sme na seba boli nalepení možno aj pol hodiny. Po tom, čo sme prestali, sa na mňa prekrásne usmiala. Akoby som pozeral na anjela. Ešte raz ma letmo pobozkala, rýchlo sa postavila a o pár sekúnd pribehla aj s dekou. Postavila sa predomňa objímajúc ju:
- "Budem veľmi rada, ak tu so mnou túto noc zostaneš."
Nepovedal som ani slovko. Iba som si ju pritúlil k sebe a prikryl dekou.
