Cesta z Mestie do Ušguly (vraj najvyššie trvalo obývané mieste Európy cca 2200 m.n.m. zapísané v zozname UNESCO) je zážitkom samým o sebe. Náš Svan tu však pozná každý kameň a tak sa zbytočne nestresujema a radšej fotím úžasnú scenériuu naokolo. Keď zaprší cesta sa stáva nezjazdnou.
Svanetia bola vždy pokladnicou Gruzínska. Keď bolo zle, všetky gruzínske národné klenoty sa presúvali sem, do ochrany hôr. V múzeu v Mestii sme neverili vlastným očiam: staré knihy, kríže, obrazy - 8 storocie. Svanetia bola a dodnes zostáva tak trocha nedobytná. Zbraniam aj divým kočovníkom odolala. Rozmachu turistického ruchu a moci penazí však isto skôr či neskôr podlahne.
Strážna veža.Koľkí z nás by ju vymenili za zaprášené mesto
Úplne divoké síce už nie su, ale aj tak sú krásne
Jedna z najväčších kaukazských 5000 - viek: Šchara. Po svanetsky to znamená deväť. nemá totiž jeden ale hneď deväť vrcholov. Rovno pod ňou sa krčí Ušguli. Rozhodnutie nevracať sa po tej istej ceste ale obísť Svanetiu do okola bolo dobré. Aj keď cesta bola čím ďalej tým horšia a my sme čakali kedy sa ten UAZ už konečne rozlomí na pólku, to čo sme videli nám doslova vzalo dych.
Škola.
Lev či tiger na jej priečelí je znakom Svanov. Pribehol za mnou celkom maličký chlapec, v ruke držal malý veľmi pekný, vodou vybrúsený kremeň. Podával mi ho. Dodnes neviem, či mi ho chcel dať alebo predať. Dal som mu jedno lari a tajne dúfam, že som niečo nenarušil - videnie sveta nielen cez peniaze
Kremienok mám doma na čestnom mieste vedľa iných krásnych inosvetských maličkostí.
Nikde nikoho len sem tam voly ťahajúce seno na sánkach. Kolesá by sa tu hneď dolámali, sane sú lepšie.
Ušguli, Šchara, ľadový, modrý potok - ani sa mi nechcelo odísť. Náš Svan však čakal. Cesta pred nami bola ešte ďaleká a čas pokročilý. Vydrbanný čas, všade nás západniarov gniavi... Zostal by som tu aj týždeň.
Veža vedľa veže a za vežou veža
Letné sánky,, miesto voza
Na návšteve u miestnych, po dvoch stakančekoch čače - gruzínskej pálenky. Ujo vľavo je poľovník resp pytliak, ktovie. Kúpili sme si pár rohov, aby sme doma mohli piť víno tak ako Gruzínci. Keď nám ukazoval, ako podrezáva zvery, uvedomili sme si že ľudia sú tu naozaj tvrdí. My civilizovaní by sme pri konflikte s nimi nemali šancu.
Domáci hrdo ukazujú, že tu bol nemecký režisér, ktorý o nich natočil film: Am rande der Zeit - sedí to doslova.
Stretávame sa tu však už zo zárodkami snahy zarobiť na turistoch. Len tak tak sa odtiaľ vymotáme bez toho aby sme tam nezostali na noc spolu s večerou, jazdou na konoch a inými platenými službami. Pri zjednávaní ceny za rohy sú celkom podráždení. Z tejto návštevy som nemal dobrý pocit.
Dá sa to však chápať - život je tu naozaj ťažký a ľudia majú ešte naozajstnejšie menej peňazí.
Šchara
Rodinná idylka. Na prvý pohľad nie je jasné koho teta prútikom šibe. Za mužom však je býči chrbát:)
Ušguli
Minerálka tu tečie doslova všade a naozaj výborná
stále v mrakoch
5 hodín jazdy takýmito údoliami a priesmykmi. Na natriasanie, obité hlavy a benzín v kabíne sme si zvykli. Oči sa nevedli vynadívať
Jeseň
Mali sme veľké štastie - vkuse krásne počasie. Keby zapršalo či zasnežilo, všetko by bolo ináč a sem by sme sa asi ani nedostali.
na jednej strane cesty žulové skaly na druhej hoľe
Predné sklo bolo troška rozbité. Hádali sme rôzne dôvody. Ten pravý nás však zaskočil. Náš Svan - Džobe, viezol raz niekoho napitého na prednom sedadle a ten mu hlavou to sklo pri nadskočení na ceste rozbil.
Cesta - nekonečná, krásna
Tu trénovala ruská horolezecká zborná. V údoli sme prechádzali okolo obrovského rozpadnutého horolezeckého kempu
Ísť s miestnym je jediná šanca ako sa dozvedieť naozaj niečo o krajine. Džobeho slová sme doslova hltali. Vždy niekde ukázal a povedal čo sa tam a tam stalo. Ako napr. že tuná podochli kravy, lebo Rusi tu mali nejaký tajný vśkum alebo sem niečo škodlivé vyviezli - do tunelov v kopcoch
Nie je ťažké v takejto krajine fotiť pekné fotky
za celý deň sme od raňajok nič nejedli, okrem jedného jablka. Džobe zrazu zastavil, Vytiahol veľkú fľašu vína a davaj roh. Povedal dlhý toast - gruzínsky prípitok hraničiaci s hodinovou filozofickou úvahou a básňou dokopy a plný roh vína šupol do seba. Pokračovali sme my. Jeden po druhom. A potom zasa. Dva plné rohy urobili svoje. Zasa som sa mal v hlave. Po pijatike sa samozrejme pokračovalo ďalej.
Ja , Džobe a UAZ - čudujem sa že každý z nás vydržal svoju úlohu až do konca
Tam kam sme chceli prísť sme nestihli. Do Tbilisi sa veru že na noc nepôjde. Budeme spať u Džobeho dcéry v Lentekhi v dolnej Svanetii. Podrobnosti o tejto noci veľmi rozpisovať nebudem, aj keď by bolo čom. Ľudia sa naozaj snažili podľa svojich možností, aby si hosti riadne uhostili.
V skutočnosti bol toto najväčší kraj sveta kde som zatiaľ bol...
Vnučky
Sedeli oprot domácim a čakali kým sa vráti pani domu. Až do noci
Domáci strelil rysa
Kuchyňa a centrum diania
Raňajky - a prvýkrat som sa cítil neslušne. Nasilu som zjedol Matconi - domáci jogurt, ktorýsom si osladil aspob 5 lyzicami cukru, aby som to zvládol. Na býčie mäso, syr a domáci chlieb som už nenašiel síl. Hlavné po včerajšej večery, kde sme všetko jedli a skúšali aby sme neurazili, ale hlavne pili a pili.
Gruzínci zásadne večerajú spolu, bez žien. Muži, kamaráti a rodina sa stretnú a dlho jedia, pripíjajú a diskutujú. Títo banovali za Sovietskym zväzom. Vtedy im vraj bolo lepšie. Najčastejšie otázky boli koľko zarábame, koľko sú dôchodky, koľko čo stojí atď...
Po večeri sme išli spať. Jedna posteľ chýbala. Ponúkol som, že sa kľudne vyspím na zemi v spacáku. Naštastie to neprijali a priniesli starú ruskú posteľ. Snažím sa zaspať, rozmýšlam, či sa nezoseriem. Brucho odmieta príjmať miestne pochúťky v podobe domáceho syra a jogurtu. Zaspávam. Po čase ma preberie: Počul si to? Kolegovia sú hore. Pýtam sa čo sa deje. Vraj potkany. čudujem sa, že s tým Peťo nedá pokoj. Moc im neverím. O tom, že majú pravdu ma presviedča lomoz a škrabot za mojou posteľou. A kurva. rychlo zapínam čelovku a svietim kade tade či ho neuvidím. To bude noc. V izbe nie su. Behajú v hrubých stenách a stropoch. V kuse to vyzerá akoby sa snažili prekúsať do izby. Peťo zase začína s príšernými historkami. Ja sa radšej schovávam až po uši pod perinu. Vkuse svietime do rohov, či nezbadáme potkaniu hlavu. Keď buchnem po podlahe škrabot na chvíľu ustáva. Moc toho nenaspíme. Ráno túžobne očakávame mašrutku, ktorá by mala ísť do Tbilisi.
Skromné zariadenie miestnosti.
Okrem potkanov som v noci rozmýšľal aj nad tým, ako pôjdem v noci na kadibúdu keď ma to chytí...
Tento kaukazský ovčiak by bol asi proti, že sa mu v noci niekto potuluje po dvore....
Sadáme do mašrutky, resp nás tam nejako vtláčajú, hlavou držím obrovskú tašku, obložení sme, že ani pohnúť. Ja by som sa aj tak nehýbal. Chrbát mi začína oblievať studený pot. V bruchu sa začína ozývať zlovestný pocit. Domáci jogurt, syr čača urobili svoje. 9 hodín natriasania do Tbilisi. No chance. Presviedčam spolucestujúcich, že musíme vystúpiť na polceste v Kutasi. Pauza. Stojíme. Opatrne sa prechádzam. Zo svahu prudko dolu na malú plošinu nad riekou Idú schody. Nad nimi je tabuľka WC. Nie vydržím. Idem sa len tak zo zvedavosti pozrieť ako to tam vyzerá. Miestni tam húfne chodili, aj dve pekné dievčatá čo sedeli pred nami. Čo vidím ma troška prekavpuje. Po stenách na plošinke už ani páru. Len plocha 3x3 m a nakadené všade, doslova na každom cetimetry. Aha tak toto nie. Rozhodne sa otáčam. Spravim tri kroky po schodoch hore. Zúfalo sa otáčam ledva sťahujem gate. Popri tom rozmýšlam, že keď teraz niekto zíde po schodoch dole bude mať divadlo. Nebolo sa totiž za čo skyť. Rychlovka, ako je tomu väčšinou v takomto prípade. Utekám späť do mašrutky a rozmýšlam, čo bude keď sa brucho neumúdri. Nie je to sranda. Z mojho miesta nehrozí rýchly únik von. Kým by som sa preštrikoval cez všetky kabele a ľudí bolo by o zábavu postarané. Nehýbem sa, rukami si tlačím brucho a strašne sa teším na wc v Tbilisi. Ideme totiž nakoniec tam. Ako obvykle nemáme času na stratu ďalšieho dňa, tak skúšam vydržať direct road to Tbilisi. O tom nabudúce
Zo Svanetie do Tbilisi. V priebehu dňa zmena ako hrom
Nočné Tbilisi
