V Zugdidi, meste na abcházskych hraniciach, pred ktorým varovali všetci sprievodcovia sme vystúpili so scvrknutými žalúdkami. Miesto čakajúcich zbojníkov nás privítalo toto. Hneď nám bolo veselšie na duši.
Zugdidi je prestupná stanica do Svanetie. Odtiaľto je to už len smerom hore, po cestách necestách ...na Kaukaz. Prasaťu to je však zjavne jedno
Všetci sú vonku. Ulice plné, námestia plné, o trhoviskách nehovoriac. Na východe je to tak.Málokto má prácu, deadline tu nepozanjú a tak mestá nezývajú prázdnotou ako u nás. Zugdidi zamestnanosť nie je asi vôbec žiadna a mesto malo byť plné utečencov z Abcházska. Napriek tomu na mňa urobilo dojem.
Ńa východe všetko ide. Flexibilite a trpezlivosti by sme sa mohli učiť. Máme odvoz. Stretávame prvého Svana, ktorý nás vraj vezme do Svanetie. V sprievodcovi píšu, že len čo sa vás vo Svanetii niekto ujme, ste za vodou, lebo od toho momentu ste pod ochranou celej rodiny. Každú chvíľu sme mali vyraziť, ujo nás vozil z domu do domu, nakladal auto zásobami a my sme pochopili že víno sa tu pije minimalne s čajových rhrnčekov. Ujo nás utešoval, že už už vyrazím,llebo na noc by to bolo nebezpečné. Cestý sú zlé, samájama, nad zrázmi. Čakáme však na nejakú pani, ktorá pôjde s nami. Po piatich hodinách posedávania v benzínovom opare starého uazu, motaní sa naokolo sme začali byť troška nervózni či vobec vyrazíme. Boli štyri hodiny. Miestni, s ktorými sme sa dali do reči, povedali, že to už isto nestihneme prísť za svetla a že oni by nešli. Náš Svan bol však naozajstný, životom zocelený Svan a my sme sa apaticky odovzdali jeho šoférskemu umeniu.-
častý obraz gruzínskych žien. V krajine, kde bolo toľko vojen a nepokojov sa tomu ani niet čo čudovať.
Marošovi víno, v spojení s benzínovými výparmi nespravilo dobre. Čo bolo Gruzíncovi vedľaneho netuším...
5 hodín. Naložení zásobami na tri roky vyrážame. Všetci sme nafetovaní z benzínu, a chudák čo sedí v strede sa na zastávke musí vymeniť, aby si mohol na chvíľu aj on vystrčiťž hlavu z okna. Túto veľku priehradu na abcházskych hraniciach strážia ruské vojská. Ľudí je stále menej a meneja my sme stále vyššie a vyššie. Ujo ide ako drak. ňUspešne sa vyhýba dieram. Uaz znesie snáď všetko. Pozýva nás na miestne chačapuri a rýchlo ďalej. stmieva sa. aha, no uvidíme. do Mestie, hlavného mesta Svanetie dorážame za hlbokej tmy. Naštastie nás ujo ubytoval u svojej susedy, takže sme nemuseli nič hladať - aj tak by sme isto nenašli.
Ráno pozriem z okna a čo nevidím veža. Ako všade naokolo. Tak a sme tu, v stovežatej Svanetii. čo dom to pevnosť. Vendeta si to vyžiadala.
Sme v srdci veľkého Kaukazu. Jeden deň sa len tak túlame po okolitých kopcoch. a človek by len fotil a fotil.
Mestia. Kaukazské údolia vytvárajú svet v svete. Ťažký ale krásny, aspoň pre nás.
ešte aj tie prasatá sú iné ako u nás. Behajú si voľne kade tade. Prasa stojace o siedmej pred bránou a kvíkajúce aby ho vpustili dnu mi dodnes nejde do hlavy.
Október bol dobrá voľba. Kaukaz sa začal červeňať a my s ním.
Na každom kroku tu tečie minerálka, dokonca hned sýtená. Poháre po zemi sú tiež k dispozícii. v snahe neuraziť domácu, som sa z nich s radosťou napil. A predsa som sa nezosral:)
čo dodať...
troška gýču
legendárna dvojvrcholová Ušba, horolezci vedia o čom to je
Svanetia je vlastne hrśtka dediniek sem tam roztrúsených povedľa jedinej cesty v údoli.
Kaukaz
na výlete
dole brezy hore ľad
keď je človeku ťažko spomenie si na toto a zasa to nejako ide
otočenie a kopce sa zmenili
chalúpka z rozprávky
kde je ľadovec je aj voda - tej je vo Svanetii požehnane. a že má ta ale silu, nasvedčuje tento kaňon
pre nás atrakcia pre nich samozrejmosť. svet je divny a my civilizovaní tiež
rodinná pohoda
Svanetská veža s prístavbou. Dole býval v zime dobytok a zahrieval tym ĺudí na druhom poschodí. V prípade, že nastal čas vendety - krvnej pomsty bolokde sa skyrť.
tajomnosť citíť všade. aspoň ja som ju cítil...
typický svanetský dom. keďže dvere z izby idú rovno von ... zima riadna
v takomto sme bývali aj my. Peťo je inač nebojácny chlapík, ale keď naňho zo stropu vykukla potkania hlava prikvitol radšej k nám do izby. Keďže má zvláštnu úchylku na potkany, začal so strašnými príbehami o potkanoch - požieračoch ľudí... naštastie som zaspal skôr ako som sa stihol začal báť. o pár dní som už také šťastie nemal...
slnko zapadá a melanchólia duše silnie. ešteže na dumanie nie je času
bohatá večera ju zaženie.pár pohárov gruzínskej čače a som ožratý ... zase
elektrika plyn? a drevo by nestačilo?
v múzeu legendárneho horolezca Michaila Chergianiho - kaukazskeho tigra
ľudiatu sú radi spolu, s našou domáco - na obrázku- ideme na oslavu narodenin 4 ročného chlapca... dôvod sa vždy nájde
a zase neuraziť nepočetné prípitky a zaŕoveň sa neožrať do nemoty, tváriť sa že piť a nepiť,
tancu na ruské hity 90 rokov sa však nevyhneme, domáca by strašne rada odtiaľto utirkal do "civilizacie" - sňňuputníci sa smejňu, že mám manželku istú...
z oslavy sa nevieme vymotať, domáca nás vkuse chlácholí: my friends just5 minutes, 3 krat sme už na odchode a opäť si sadáme a
nakoniec nejakoutekáme a ideme rýcjlo spať, zajtra nás čaká cesta celou Svanetiou benzínovým Uazom a nám už teraz nie je dobre
