reklama

Ako umiera kritické myslenie

Univerzita bývala miestom kritického myslenia. Bola to inštitúcia, ktorá pripravovala ľudí na život. V posledných dobách však hlavne na západných univerzitách prevláda marxizmus a zatracuje sa kritické myslenie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

V minulosti bola univerzita miestom kritického myslenia. Bola to inštitúcia, ktorá pripravovala ľudí na život. V posledných dobách však hlavne na západných univerzitách prevláda marxizmus, zatracuje sa kritické myslenie a podporuje sa vychovávanie študentov ako veľké deti žijúce vo svojej bubline.

Na začiatok by som chcel predniesť disclaimer, že následujúce odstavce nemusia byť stopercentnými faktami, sú to subjektívne názory a pohľady, ktoré som si utvoril na základe pozorovaní svojich akademických kolegov a v konečnom dôsledku aj samého seba. Sú sčasti sebareflexiou, keďže sám som sa pred pár rokmi snažil o konformitu so svojimi vrstevníkmi a bol som veľkým obhajcom marxizmu a komunizmu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako to všetko začalo…

Moja rodina nikdy nebola veľkým nepriateľom bývalého režimu. Môj starý otec bol z robotníckej triedy, pracoval vo fabrike, tak isto, ako istú dobu aj moja mama. Nespomínali na minulý režim v zlom, keďže moja mama bola odvždy zapojená do politiky, skôr viac prejavovala nespokojnosť s vládnucou garnitúrou, ako by nadávala na predošlý režim. Môj otec mal prirodzene kritický postoj k minulému režimu a okrem pár vtipných historiek tiež z neho negatívny prístup nesršal.

Na strednej škole sme mali učiteľky a učiteľov, ktorí na minulý režim spomínali v dobrom(čo môže byť pochopiteľné, keďže za minulého režimu sa im možno dostávalo viac výhod a uznania ako dnes), preto som si vybudoval už odmalička názor, že predsa ten minulý režim nebol príliš zlý. Teraz viem, že som si mýlil kritický postoj svojich rodičov za priazeň.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Toto presvedčenie vo mne po nástupe na vysokú školu začali upevňovať aj spolužiaci a profesori. Kritický postoj voči komunizmu som záskal iba vďaka jednému spolužiakovi, ktorý ma racionálnymi argumentami presvedčil vo vieru v individualizmuzs a slobodu a vďaka udalostiam posledných pár rokov – vďaka občianskej vone na Ukrajine, vďaka migračnej kríze aj vďaka väčšiemu záujmu o politiku, ktorý vo mne vyvolali voľby v USA v 2016, ktorých sledovanie bolo vďaka kandidátom veľkou zábavou.

Akademické prostredie

Zo začiatku treba povedať, že vysokoškolské prostredie je veľmi špecifické prostredie. Je veľmi priateľské a málo kompetitívne. Je náchylné k spolupráci. Možno je to mojim odborom, v ktorom je nedostatok študentov a ešte väčší nedostatok vedcov, že sa človek dokáže uplatniť aj pokiaľ nie je v obore veľmi nadaný. Podľa mňa to je ale skôr charakterom ľudí, ktorých láka vedecké prostredie. Byť vedcom je totiž o radosti z poznania. Ak vedec niečo objaví, nechce si to nechať pre seba a vyťažiť zo svojho objavu osobný prospech, ale chce svoj objav ukázať svetu. Je dôvod, prečo v našej akademickej hierarchii je profesor, akademický učiteľský titul, po doktorovi(PhD., bývalý kandidát vied) a docentovi, ktoré sú oba tituly výzkumné. Totiž vedci radi prednášajú o svojej práci, učia ľudí novým poznatkom. V konečnom dôsledku je prednášanie o svojej práci a predávanie svojej metodiky akademickým kolegom súčasťou práce vedca.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Taktiež práca vedca je často silno založená na náhode. Dnešné objavy buď nie su výsledkom práce jediného človeka, ale medzinárodnej kolaborácie. Tie, ktoré sú výsledkom malej skupiny ľudí, bývajú veľmi často založené na náhodnom pozorovaní. Okrem toho tiež silno záleží na obore, ktorý si človek vyberie a na experimente, na ktorom sa rozhodne pracovať. Človek môže byť vynikajúci experimentátor a nadaný programátor, no keď si vyberie prácu na neúspešnom experimente, musí často žobrať o financovanie. Pritom aj úspešné, aj neúspešné experimenty sú vo vede dôležitými.

Vďaka tomuto akademickému prostrediu, ktoré je inherentne socialistické, majú kolektivistické ideje v ňom dobrú živnú pôdu. Aj vedci sú iba ľudia a mnoho z nich ani nevie, že anekdotický dôkaz je logickou chybou. Akademické prostredie proste dáva človeku pocit, že “u nás to funguje”. Zaslepuje ľudí pred dôvodmi, prečo špecifiká akademického prostredia sú špecifikami a prečo v globálnej miere akademický systém nemusí fungovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Akademické prostredie však nie je reálnym svetom. Akademické prostredie končí dvermi univerzity. Ak je človek príliš zahĺbený do svojej práce, príliš nesleduje udalosti sveta za oknami, je veľmi jednoduché si vytvoriť mylné predstavy o svete. Je jednoduché si vytvoriť svoju bublinu. V angličtine majú pre túto vlastnú realitu trefné pomenovanie, tzv. “echo chamber”, doslova “ozvenová komnata”. “Ozvenová komnata” je priestor s univerzálnymi názormi na svet a bez intelektuálnej rozmanitosti. Každý názor vyslovený v “ozvenovej komnate” sa nám vracia od ostatných ľudí v nej ako ozvena. Práve takouto “ozvenovou komnatou” univerzity práve vďaka špecifiku akademického prostredia vždy boli.

To, že akademická pôda má slabú ideologickú diverzitu aj znamená, že na nej bude chýbať debata. Pretože debata je miestom, kde si človek testuje svoje presvedčenia, nedostatočná debata len prihráva intelektuálnemu monolitu na školách a vytváraniu si vlastných “ozvenových komnát”.

Problém neexaktných vied

Toto akademické prostredie však nie je na škodu pri exaktných vedách. Pretože pri exaktných vedách nezáleží na názore jedinca, ale na reálnom fungovaní prírody. Je jedno, či mám názor, že voda tečie hore kopcom, keď mi príroda hovorí, že to nie je pravdou. S takýmto “názorom” nemôžem uspieť v akomkoľvek z vedných oborov exaktných vied.

Problém nastáva pri vedách humanitných. Tie totiž nie su založené na opakovateľných experimentoch, ale na pozorovaní a subjektívnom názore vyvodenom z tohoto pozorovania. V týchto odboroch je často interpretácia štatistických dát zaťažená silnou subjektivitou. Síce existujú aj odbory, ktoré si zakladajú na štatistike a matematických modeloch, no tých je často veľmi málo a väčšina ľudí v týchto odboroch často nerozumie štatistike, neovláda základné pojmy.

Práve vďaka silnej subjektivite týchto vied boli ony tie prvé, ktoré podľahli hystérii kultúrneho marxizmu na západe. Keďže akadémia nás učí do istej miery mať otvorenú myseľ novým nápadom, keď sa prístup otvorenej mysle skombinuje so subjektivitou, dá sa voľná ruka akýmkoľvek ideolóiám učiteľov a profesorov. Už základný nábeh na marxizmus vychádzajúci zo špecifika akademického prostredia dokáže predpovedať, čo za ideolóiu môže ovládnuť tieto vedy.

Nie je to však iba akademickým prostredím. Princíp otvorenej mysle bez hraníc je totiž inherentne slabý. Ako vraví isté príslovie “ak otvoríš svoju myseľ príliš dokorán, riskuješ, že ti vypadne mozog”. Treba mať isté hranice, aké ideje môžeme ešte akceptovať. Ak akceptujeme príliš radikálnu ideológiu, ktorá neposkytuje až takú otvorenosť, na akú sme zvyknutí, je vysoko pravdapodobné, že už budúce generácie, ktorým túto ideológiu budeme vštepovať ju prijmu celú za svoju a odmietnu našu otvorenosť. Podobnú hypotézu prezentuje aj Orwell vo svojom románe 1984.

V podstate každá nová generácia prezentovala marxistickú ideológiu ǩaždej ďalšej silnejšie a silnejšie. Ku akceptácii tejto ideológie napomohlo taktiež konanie vlády, ktorá zaviedla pozitívnu diskrimináciu v podobe affirmative action, ktorá udelila školám kvóty na menšiny, vďaka ktorým sa dostali na školy aj ľudia, ktorí by inak neprešli vstupnými testami, zároveň napomohlo zľahčeniu vstupných testov poskytovanie vládnych pôžičiek na školné. Poskytovaním pôžičiek sa vďaka faktu, že väčšina vyššieho školstva v USA je súkromná, zvýšilo počet uchádzačov, čo niektoré školy riešili zdvihnutím školného, niektoré zasa prijímaním viac a viac žiakov. Aby týchto žiakov niekde akomodovali, vznikli nové študijné odbory a keďže exaktné vedy sa nikdy netešili veľkej popularite, dostali príležitosť neexaktné, humanitné vedy(zároveň v humanitných vedách nie je taký veľký problém nájsť dokonca lacného kvalifikovaného vyučujúceho, keďže titul z humanitných vied nie je toľko žiadaný na trhu práce).

Radikalizácia opozície

Samotný marxizmus a prílišná otvorenosť ideám však podľa mňa nestačí. Čo bolo zlomové v USA, bola radikalizácia politickej opozície. Politici v USA si oddávna nadávali, či už do rasistov, náboženských fanatikov, korporátnych skorumpovancov, komunistov a podobne. Toto nadávanie však nikdy nebolo priame politik voči politikovi, ale skôr nepriamo cez politicky predpojaté médiá(ktoré sú politikmi resp. straníkmi často aj vlastnené). Tentoraz začali médiá pravicu nazývať nacistami. Práve táto rétorika bola pridaním polienka do ohňa marxistom na univerzitách. Zrazu sa opozícia pre nich stala niekto, kto im chce odobrať práva, hodiť do koncentračného tábora a upracovať k smrti prípadne poslať do plynovej komory. Dielo bolo dokonané. Šialenstvo plne rozvinuté.

Bojovať oproti univerzitnému marxizmu je však ťažké. Zo západných univerzít sa už dnes stali stroje na vymývanie mozgov. Presvedčiť človeka o opaku je ťažké už od prírody vďaka skresleniam, ktoré sú ľudskej mysli vlastné. Ak je človeku roky vtláčaný do hlavy nejaký názor, vystavenie inému názoru dokáže v človeku vyvolať psychické vypätie a dokonca určitú formu bolesti. Môj názor je, že riešenie situácie na západných školách už neexistuje. Jediným riešením by bola obmena personálu škôl. Dokážeme však riešiť situáciu u nás, kde nie je univerzitný marxizmus toľko rozvinutý, a to poriadaním prednášok ideologických oponentov a vyvolávaním debaty. Ak sa tak nestane, čelíme možnému problému. Univerzita musí pripravovať ľudí na život v spoločnosti, nie byť bezpečným miestom, reálny svet ním nie je.

Michal Krištof

Michal Krištof

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študent fyziky, vášnivý cyklista, fotograf, karatista, milovník histórie, turista, občasný programátor. Na veci sa snažím pozerať čisto racionálne a pragmaticky. Študuje fyziku na Univerzite Karlovej v Prahe, spolupracuje s Ústavom Časticovej a Jadrovej Fyziky a Katedrou fyziky nízkych teplôt. Pracoval v CERNe, aktuálne pracuje na experimente BELLE v Japonsku, venuje sa Einsteinovej teórii relativity a časticovej fyzike. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu