Ako sa veda stáva novým náboženstvom

V jednej z jeho prednášok N.dG Tyson spomína, že veriacich vedcov je 40%. Pýta sa, prečo je toto číslo také vysoké. Je však skutočne vysoké? Je tých 60% ateistických vedcov skutočne oprostených o slepé viery v nedokázateľné?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (44)

Podľa wiki je veriacich cca 85% všetkých ľudí na svete. Aj tento fakt je indíciou, že viera v nepreukázateľné je nedeliteľnou súčasťou ľudskej psyché. Viera v nadprirodzené je spojená s našimi vnútornými presvedčeniami, s našimi túžbami, nádejami a preferenciami. Nebyť našich presvedčení, dúfaní a nádejí, neexistovala by ani viera v nadprirodzené a nedokázateľné.

Subjektivita ľudského myslenia

Naša viera v nedokázateľné je úzko spätá s tým, že človek je sčasti iracionálny, emotívny, má subjektívne pohľady a pocity. Vraví sa, že človek je strojom nedokonalým a nedokáže rozmýšľať ako počítač... Ale je to skutočne tak? Kde sa berie subjektivita myslenia?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nerdávno som čítal rozhovor s jedným japonským vynálezcom o robotike, kde tvrdil, že ľudia simulujú emócie. Tento článok má však hromadu nepresností a chýb vychádzajúcich z nepochopenia a neznalosti. Napríklad výrok "I organické formy života se původně vyvinuly z neorganického materiálu a do toho stádia se možná také vrátí." je nepravda založená na neznalosti pojmu "organický materiál" - organické zlúčeniny sú v chémii všetky zlúčeniny uhlíka, je jedno, ako vznikli. Keďže život ako ho poznáme je založený celý na zlúčeninách na báze uhlíku a vždy bol, nevyvinul sa z anorganických "materiálov"/zlúčenín(fúziu vo hviezdach nepovažujem za proces vývoja života).

SkryťVypnúť reklamu

Nebudem zachádzať do filozofovania, čo je život a či je robot životom(aj keď aj to daný vynálezca vo svojom filozofovaní interpretuje úplne zle), ale je vhodné sa pozastaviť nad korešpondenciou stroja a človeka. 

Pán vynálezca nemá pravdu v tom, že človek simuluje emócie. Človek emócie nesimuluje, človek emócie prežíva. Prežíva dokonca každému človeku emócie jedinečné. Je to preto, pretože existuje prirodzene daná nedokonalosť komunikácie medzi ľuďmi, ktorá dáva človeku jedinečnú individualitu a subjektivitu.

Vnímanie človeka je absolútne jedinečné. Majme napríklad červenú farbu. Môžeme pomenovať červenú farbu, môžeme jej dokonca prideliť istú vlnovú dĺžku v spektre viditeľného svetla(napr. 650nm), dokážeme ju popísať. Ale nedokážeme popísať náš zmyslový vnem tejto červenej farby. Keďže naša komunikácia je založená na slovách, ktoré pomenúvajú koncepty existujúce v reálnom svete(ako napr. koncept hudby alebo koncept svetla), každý si tvoríme tieto koncepty na základe zmyslového vnímania. Naše zmyslové vnímanie však nie je dokonalé. V našom príklade farby toto dokazuje existencia porúch, ako je farbosleposť. Farboslepý človek vníma farby preukázateľne ináč, ako človek "zdravý".

SkryťVypnúť reklamu

Preto sa nám nabáda otázka, či je vnem napr. tej červenej farby pre každého rovnaký. Je moja červená rovnaká, ako červená vás, čo tento text čítate? Na túto otázku je zložitá odpoveď a som presvedčený v to, že nie. Keďže ľudia nemôžu komunikovať medzi sebou svoje zmyslové vnemy, nedokážeme porovnať naše červené. Kľudne pre mňa môže byť červená to, čo vy vnímate, ako zelenú. Dôležité však je, že máme rovnaké koncepty červenej, aj keď ich vnímame odlišne.

Subjektivita ľudí nám napovedá, že možno to je tak, že každý máme svoje vlastné, jedinečné, zmyslové vnemy. Filozofovia týmto vnemom hovoria qualiá a sú jedným zo základných konceptov modernej filozofie. Jedinečné qualiá sú dôvodom, prečo sa každému páči niečo iné, prečo máme rozdielne názory na veci.

SkryťVypnúť reklamu

Robot tieto qualiá nemá, keďže nemá v sebe zakorenené koncepty, ktoré za slovami vidíme. Dnes dokážeme naprogramovať neurónové siete, ktoré píšu básne a skladajú hudbu, no tieto stroje fungujú na princípe hľadania vzorcov v príkladoch, ktoré im predhodíme a následným náhodným opakovaním týchto vzorcov. Nemajú žiaden koncpet hudby, nerozumejú slovám, ktoré vložia do básne. Pod slovami nie je žiaden hlbší zmysel, pretože sami nerozumejú významu a zmyslu samotných slov. Pri skladaní hudby dokonca ani nevidia noty, len zhluky čísiel.

Ľudia sú však viac podobní strojom, ako si často myslíme. Totiž nie je pravdou, že stroj dokáže počítať všetko tak presne, ako si ľudia myslia. Aj stroje majú svoje limity, ich pamäť má iba konečný rozmer. Preto existujú stroje, ktoré napríklad počítajú pí na n-miliónov desatinných miest. Pretože ak by mal počítač mať celé pí vo svojej pamäti, potreboval by nekonečný počet čísel, teda nekonečný počet bitov pamäti. Bežné počítače majú uložené pí len na nejaký potrebný počet desatinných miest potrebný na danú presnosť, napríklad 6 desatinných miest. To šieste miesto je zaokrúhlením. Počítače zaokrúhľujú veľmi často, v bežnej praxi totiž ani nepoužívajú zlomkovú notáciu. Preto pre bežný program nie je 1/3+1/3+1/3 rovné jednej, ale napr. 0.999, kde počet devín za desatinnou čiarkou určuje presnosť programu.

Tieto zbytky po delení robia počítačové programy nepresnými. Okrem nich sa treba taktiež potýkať s tým, že premenné v programoch sú schopné prijať len číslo určitej veľkosti(napr. unsigned integer môže obsahovať čísla od 0 do 255) a ak sa do takejto premennej snaží program vtesnať, tak tzv. "pretečie" a začne počítať odznova(ak sa do unsigned int snažím vpratať číslo 256, uloží sa do neho číslo 0). Do toho ale nebudem zachádzať, keďže predpokladám, že v potenciálnom počítačovom mozgu by táto technikalita mohla byť odstránená. Zbytky po delení však odstrániť nejde, pretože sú prirodzeným výsledkom konečnosti a diskrétnosti počítačov. 

Záver z tejto úvahy môžeme vyvodiť taký, že vlastne dnes nevieme, čo narobia tieto technické obmedzenia strojov v potenciálnom počítačovom mozgu budúcnosti. Je dosť možné, že spôsobia podobnú iracionalitu, ako je tá ľudská.

No ale, ako súvisí viera so subjektivitou? Vieru máme vždy, keď si vytvoríme koncept nejakej reálnej veci. Keďže máme koncept jablka, vieme, že jablko je jedlé, v okamihu, keď uvidíme predmet vyzerajúci ako jablko a rozhodneme sa doň zakúsnuť, veríme, že nás neotrávi. Viera je teda v podstate interface, most medzi našou vnútornou realitou a vonkajšou. Samozrejme, že to nemusí byť jablko, ale čokoládová jedovatá napodobenina. No našu vieru si v tomto prípade zakladáme na skúsenosti. Pravdepodobnosť, že predmet, čo vidíme bude jablko alebo jedovatá napodobenina je proporcionálny k počtu jabĺk na svete verzus počtu jedovatých napodobenín. Keďže počet jabĺk je omnoho, omnoho väčší, ako jedovatých napodobenín, môžeme s vysokou pravdepodobnosťou povedať, že predmet je jablko. Nech napr. táto pravdpodobnosť je 98%. V tom prípade je naša viera na 98% opodstatnená, resp. viera tvorí 2% z našeho presvedčenia, že nás zahryznutie sa do jablka nezabije.

Problém ale nastáva pri neznámych a nejednoznačných veciach. Ak nepoznáme príčinu daného faktu, je naše presvedčenie tvorené vierou na sto percent. A keďže psyché človeka je robená tak, že nie je spokojný s odpoveďou "neviem", vytvárame si v živote mnohé viery v rôzne veci.

Viera je úzko spätá s naším vnímaním a subjektivitou a je tak prirodzenou súčasťou človeka, ako je dýchanie. Je možné označiť vieru, ako dúfanie, nádeje alebo očakávania, ktoré nie su racionálne opodstatnené(čo nemusí byť len viera v nadprirodzené, ale napr. aj viera v to, že raz vyhrám lotériu), no pointa je, že človek nemá rôzne "inštručné sady" pre rôzne prípady a viera existuje kvôli potrebe prepojenia našeho vnútorného sveta, ktorý si tvoríme v mysli na základe zmyslových podnetov a vonkajšieho, reálneho sveta. Je to logickým výsledkom základných princípov fungovania ľudskej mysle. 

Subjektivita vo vede

1. Vedecká metóda

Snáď som vás v minulej kapitole presvedčil, že subjektivita je univerzálna ľudská vlastnosť, s ktorou ide ruku v ruke aj viera. Samozrejme, vedci sú tiež len ľudia a akokoľvek sa chcú tváriť objektívne, v konečnom dôsledku sú subjektívni. Objektivite sa môžu len blížiť.

Na to, aby sme sa priblížili čo najviac objektívnemu bádaniu sme si vytvorili takzvanú vedeckú metódu. Vedecká metóda je založená na experimentálnom testovaní hypotéz. Funguje tak, že na ztáklade pozorovania alebo dedukcie z už známych faktov(napr. matematickým odvodzovaním) vyvodíme nejakú hypotézu(často nesprávne označovanú ako "teória" v laickej verejnosti), ktorá nám musí dať testovateľné predpovede. Tie otestujeme experimentom. Ak hypotéza podá predpovede, ktoré sa ukážu experimentom byť pravdivé, stáva sa z nej teória.

Keďže každý experiment má nejaké svoje limity presnosti, ako je napr. najmenší dielik na meráku(takým pásmovým metrom nedokážem odmerať hrúbku jediného ľudského vlasu), aj platnosť hypotézy/teórie bude mať svoje obmedzenia. Preto Isaac Newton neprišiel hneď na kvantovú mechaniku a relativistickú fyziku, ale vytvoril Newtonovskú mechaniku, ktorá uspokojivo funguje a stačí pre väčšinu našich každodenných výpočtov. Experimentálne prostriedky jemu dostupné vtedy jednoducho nemali dostatočnú presnosť, aby na ani jednu zo spomenutých dvoch teórií prišiel.

Takýmto spôsobom sa teórie nikdy nestanú úplne správnymi. Ako hovorí Richard Feynman vo svojej prednáške"We can never be right, we can only be sure we're wrong."(Nikdy nemôžeme(vedci) mať(úplnú) pravdu, môžeme si iba byť istí, že ju nemáme.) Týmto sa ale teória nevyvráti, resp. vyvrátiť je zlé slovo na popísanie procesu prechodu na hlbšiu teóriu, pretože teóriu neprestaneme len tak sčista-jasna používať, stále je užitočná vo svojich medziach platnosti, ale skôr rozšíri.

Vedecká metóda je istá manifestácia kritického myslenia vo vede.

2. Hľadanie "teórie všetkého"(Theory of Everything)

V minulom storočí však nastal problém. Newtonova mechanika sa rozširovala smerom hore pomocou Einsteina a jeho teórie relativity, smerom dole pomocou kvantovej mechaniky. No tu nastal problém. Zistilo sa, že kvantová mechanika si síce do istej miery rozumie so špeciálnou relativitou a spojením týchto dvoch teórií vznikla jedna z najúspešnejších teórií vôbec - kvantová teória poľa, no všeobecná relativita už nie. Je to z toho dôvodu, že kvantová mechanika neobsahuje gravitáciu, pričom všeobecná relativita je práve teóriou gravitácie(špeciálna relativita v podstate len popisuje mechaniku za predpokladu konštantnej rýchlosti svetla a ekvivalentnosti inerciálnych vzťažných sústav).

Preto sa začalo pracovať na teórii gravitácie, ktorá by pasovala na kvantovú teóriu. Už v 20. rokoch dokázal Kaluza formulovať teóriu, ktorá by spojovala vtedy vznikajúcu kvantovú mechaniku a gravitáciu. Vznikla známa Kaluza-Klein(KK) teória(pôvodne vznikla, aby hlbšie prepojila elektromagnetizmus s gravitáciou - všeobecná relativita síce prepojuje gravitáciu a elektromagnetizmus pomocou tenzora energie a hybnosti v einsteinových rovniciach, avšak KK teória vsadila elektromagnetizmus priamo do metriky, čím vlastne povedala, že gravitácia a elektromagnetizmus je jedna sila, no našla sa jej kvantová interpretácia). Lenže na toto spojenie KK teória postulovala nové častice a niečo v tej dobe dosť šialené - štvrtý priestorový rozmer.

A tu nastal problém - keďže v bežnom živote nepozorujeme 4 priestorové rozmery, teória to musela zložito obchádzať(stočením štvrtého rozmeru do kružnice a zmenšením priemeru kružnice tak, aby nebol pozorovateľný), vďaka čomu bola spočiatku odmietaná.

Bolo to až v roku 1968, po nespočet nových objavov častíc, kedy Gabriele Veneziano, taliansky fyzik, objavil v rozptyloch týchto častíc vzťah, ktorý dnes nazývame Venezianov vzorec. Popisuje rozptyl "silne interagujúcich mezónov". 

Mezóny sú častice, ktoré mediujú jadrové sily. Protóny a neutróny v jadre drží reziduálna silná interakcia(alebo sila), podobne, ako molekuly drží pohromade reziduálna elektromagnetická interakcia. Silná interakcia primárne drží pohromade kvarky v protónoch a neutrónoch za pomoci častíc, ktoré sa volajú gluóny, protóny a neutróny v jadre sú potom držané časticami nazvanými pióny. Tieto pióny(existujú tri - elektricky pozitívne pí, negatívne pí a neutrálne pí) sú jeden typ dvojkvarkových častíc, pričom všetky dvojkvarkové častice voláme mezóny.

Zjednodušene povedané, Veneziano študoval niečo, ako stojaci pión, do ktorého narazí letiaci pión a našiel vzorček, do akých smerov(presnejšie s akými hybnosťami) sa po zrážke rozletia.

Netrvalo dlho, kým si všimol teoretický americký fyzik Leonard Susskind, že tento vzorček je podobný vzorčeku popisujúcemu pohybu struny(čo je podľa mňa veľmi netriviálne si všimnúť, hlavne preto, že vzorček obsahuje funkcie, ktoré sú vo fyzike dosť časté, za toto všimnutie si zaslúži obdiv). Tak vznikla slávna Teória strún.

Teória strún sprvu dávala veľmi sľubné vyhliadky, keďže sa zdalo, že predpovedá nehmotné častice, ktoré boli identifikované ako fotóny a gravitóny, čiže istým spôsobom prepájala elektromagnetizmus a gravitáciu.

Lenže, tu nastal zádrhel. Prvé predpovede, ktoré teória vykonala, boli nové častice(na ktoré si v 70. rokoch boli fyzikovia už zvyknutí a nepovažovali ich za nič prevratného), ale taktiež potrebovala 25 priestorových rozmerov, aby fungovala(formálny dôvod na toto bol, aby fungovala algebra generátorov lorentzovej grupy, ale taktiež aby bol jednotkový základný stav vibrácií struny, čo je podľa môjho, dosť slabý dôvod). Taktiež netrvalo dlho, kým sa zistilo, že teória nepopisuje a nedokáže popísať mezóny, ale len isté nehmotné častice a pridať týmto časticiam hmotnosť je netriviálny problém.

Aj napriek týmto problémom však teória strún prežila. Môžem iba hádať prečo, možno je to vďaka neskutočnej elegancii a jednoduchosti základných postulátov(aj keď matematika z nich odvodená je šialene komplikovaná), možno kvôli vplyvu fyzikov, ktorí na nej pracovali, možno kvôli prirodzenej láske k výzvam, ktorú riešenie 26(25 priestorových +1 časový) rozmerových rovníc rozhodne predstavuje, ale možno to bolo aj kvôli "tvrdohlavosti" ľudí, ktorí na nej pracovali, ich viere, že teória, na ktorej pracujú je tá pravá. A možno to bolo vďaka kombinácii všetkých dvôvodov. Každopádne ale bola teória v sedemdesiatych rokoch mimo vedeckého fyzikálneho mainstreamu.

Postupne sa teória rozrástla. Z pôvodnej 26-rozmerovej teórie nehmotných častíc sa dokázalo vytvoriť 10-rozmerovú teóriu hmotných častíc so spinom(fermiónov - častíc, ako je elektrón, neutríno a kvarky). Avšak toto nebolo bez dane - postupne sa našlo viacero teórií rôznych typov, všetky kandidáti na teóriu všetkého.

A tu prišiel zlom, ktorý dnes nazývame prvá strunová revolúcia. Veľmi talentovaný fyzikálny matematik Edward Witten sa pustil do práce na strunovej teórii. Pod vedením Wittena na hľadaní M-teórie začali pracovať stovky vedcov. Vyriešil sa problém dodatočných rozmerov ich podobnou "kompaktifikáciou", akú predviedol Kaluza v jeho teórii z 20. rokov. Akurát keďže nebol k dispozícii len 1 rozmer na "kompaktifikáciu", ale 22, resp. 6, počet možností, ako tieto rozmery možno schovať narástol nad všetky medze.

V 90. rokoch však Witten prišiel na to, že všetky tieto typy teórie by mohla zastrešovať jedna jediná 11-rozmerová teória. Pričom najlepšia časť je, že ju doteraz nikto nesformuloval, no názov už má - Witten ju nazval M-teória(prečo M? Witten povedal, že to prezradí až keď ju niekto nájde, v podstate si doplňte obľúbené písmenko, no vo vedeckej komunite sa zažil názov M-teória). Túto udalosť nazývame druhou strunovou revolúciou.

3. Súčasná situácia, stav dnešnej fyziky

Toľko k histórii. Problémom tohoto vývoja však je, že aj napriek takmer 50 rokom vývoja a dnes už tisícok vedcov na teórii strún pracujúcich, teória sa nepohla ďalej, ako bol jej počiatočný stav. Nepoznáme konkrétnu teóriu, ktorá by nám dávala súčasný model časticovej fyziky a obsahovala aj gravitáciu. Jediné, čo sa zmenilo je to, že vďaka obrovskému počtu kompaktifikácie prídavných rozmerov, ktorých je vraj cez 500, sa teória stala v podstate nefalzifikovateľnou. Pretože teória obsahuje všetkých 500 možných usporiadaní rozmerov hypotetického 11-rozmerového vesmíru, nedáva žiadnu predpoveď, ako by mal vyzerať ten náš. Ten náš je proste len jeden výber z 500 možností. Prečo akurát tento výber teória tiež nekonkretizuje.

Aby sme však našli týchto 11 ďalších rozmerov, potrebujeme postaviť urýchľovače tak silné, že by niekoľko sto krát zatienili najväčší a najdrahší súčasný urýchľovač LHC v CERNe v Ženeve, ktorý je súčasne aj najväčším strojom, ktorý kedy človek postavil. Preto si veľa fyzikov myslí, že teória nikdy nebude môcť byť testovaná.

Čo je ale ešte dôležitejšie je, že samotná matematika teórie nie je dostatočne rozpracovaná. Ako som spomínal, teória zatiaľ zlyháva v predpovedi súčasného (štandardného) modelu elementárnych častíc. Taktiež nie je nájdená kľúčová M-teória. Ba čo viac, najdôležitejší kúsok skladačky, takzvaná AdS-CFT korešpondencia, čo je jedna zaujímavá matematická veta formulovaná Juanom Maldacennom, sa stále pohybuje v hypotetickej rovine a nikomu sa ju zatiaľ nepodarilo dokázať(dokázanie matematických viet pre teóriu potrebných čistou matematikou je prvý predpoklad na úspešnosť teórie).

Na to, aby však teória zostala univerzálne prijímaná, sa však vynakladajú aj isté nekalé praktiky. Niektorí fyzici spolu s Leonardom Susskindom dokonca požadujú zavrhnutie vedeckej metódy. Na západných univerzitách sa taktiež ťažko uplatní teoretický fyzik, ktorý odmieta pracovať na teórii strún(SMOLIN, Lee; Znovuzrozený čas, 2015). Ak sa človek strunám nevenuje, má zhoršené šance, že mu ponúknu miesto na univerzite alebo grant. Raz to zašlo až tak ďaleko, že po matematickom fyzikovi Petrovi Woitovi za jeho kritiku strunovej teórie istý fyzik volal po smrti. Z teoretickej fyziky sa pomaly stáva monolitický blok, ktorý pretlačuje jednu jedinú ideu.

Chcem povedať, že postoje prof. Susskinda ma neprekvapujú. Keďže Susskind je vokálny ľavičiar, ktorý sa nehanbí politicky agitovať študentov na prednáške, na pôde univerzity, pred prednáškou, ktorá s politikou nemá mať nič spoločné. V mojom predchádzajúcom článku som písal, už univerzity nie su miestom, kde sú ľudia vystavení rôznym ideám, ale strojmi na indoktrináciu mládeže a je smutné vidieť tieto vplyvy aj v oblasti exaktných vied. Ak tieto postoje americkí fyzici neprehodnotia, je veľmi pravdepodobné, že sa dočkáme koncu americkej fyziky(je diskutabilné, či ten bol predpovedaný zrušením urýchľovača Superconducting Super Collider v roku 1993 americkým kongresom).

Veda či náboženstvo?

Viera fyzikov v nedokázané, prípadne nedokázateľné, hypotézy, podobných tej strunovej, nie je o veľmi odlišnejšia, ako je viera v Boha/bohov. V jednom prípade človek verí v nepreukázateľnú existenciu všemocnej bytosti/í, v druhej v nepreukázateľnú existenciu univerzálnej rovnice. Je možné chápať Boha ako túto rovnicu. Táto rovnica tiež nemá začiatok, ani koniec svojej existencie a postuluje sa, že prosteje. Tak isto, ako Boh, táto rovnica riadi všetky naše činy, je zodpovedná za našu existenciu. Mnoho vedcov tak vymenilo vieru v Boha za vieru v rovnice a teórie.

Okrem teórie strún býva často obľúbená taktiež mnohosvetová interpretácia kvantovej mechaniky. Pri nej sa postuluje, že pri každom náhodnom výbere stavu častíc v kvantovej mechanike sa realizujú všetky tieto stavy, ale v rôznych vesmíroch. Zaujímavosťou pri tom je, že táto interpretácia nie je samotnou teóriou, ale predpoveďou, resp. dôsledkom kvantovej mechaniky pri predpoklade deterministického vesmíru(deterministický vesmír ako kontrast k náhodnému vesmíru, je viera, že častice sa pohybujú po predom daných dráhach, ktoré sú spočitateľné a že v každom bode vesmíru dokážeme pri znalosti histórie vesmíru a zákonov, ktoré vo vesmíre vládnu, vypočítať presne budúcnosť vesmíru; v takomto vesmíre neexistuje čas ani slobodná myseľ, pričom takýto vesmír je prežitok, predstava daná newtonovskou mechanikou, ktorej sa fyzici nechcú vzdať). Či je dôsledkom, predpoveďou alebo hypotézou je v konečnom dôsledku však irelevantné. Relevantné je, že neposkytuje žiadne reálne testovateľné predpovede(narozdiel od teórie strún, ktorá v princípe by mohla byť testovateľná(ak by sa ovšem podarilo nájsť tú teóriu strún, ktorá by popisovala štandardný model častíc), keď dokážeme vyvinúť dostatočnú technológiu, mnohosvetová interpretácia nie je nijako testovateľná). Preto je bezpredmetné o takejto "interpretácii" aj rozmýšľať a viera v ňu nie je ničím odlišná od náboženstva.

Čo je ale nebezpečné je, že viera v náboženstvo nemusí interferovať s prádcou vedca. Vedec môže pracovať a veriť v nadprirodzenú entitu, ktorú sa nám nikdy nepodarí preukázať. Ak mu náboženstvo nekáže, prípadne aj ak káže, ale sám sa tým kázaním neriadi, ako by mali vyzerať prírodné zákony, všetko je v poriadku. Viera v "nadprirodzenú" teóriu však s prácou úzko súvisí. Najhoršie je, ak teoretický fyzik práve na tejto teórii pracuje. Každý vedec by si mal zachovať aspoň štipku skepticizmu a nemal by slepo veriť v akúkoľvek teóriu. Síce sa nikdy neodosobníme od vlastných preferencií a vždy budeme lobbovať za tú našu vlastnú teóriu, je zlé v jej univerzálnu správnosť veriť a už najhorišie pre jej prežitie požadovať zrušenie vedeckej metódy.

Taktiež nie je dobré, keď vedec takéto rozpracované hypotézy prezentuje laickej verejnosti. Mnoho vedcov, medzi nimi prominentný Michio Kaku, teóriu strún a mnohovesmírovú interpretáciu prezentujú ako dokázaný fakt, čo je zle. Chápem, že si musia zabezpečiť financovanie výzkumu, no i to by malo mať isté hranice, ktoré by sa nemali prekračovať.

Epilóg

Kritické myslenie je ťažké. Najmä vďaka osobným preferenciám, subjektivite človeku vlastnej a logickým omylom, ktorým sa dopúšťajú aj tí najlepší. Nikto nie je schopný sa od týchto omylov odosobniť a úplne ich odstrániť. Nechcem vyznieť, že ja sa ich nedopúšťam. Ani, že sa ich dopúšťam menej, ako ostatní. Ako som spomínal v mojom minulom článku o kritickom myslení, moje rozjímanie o logických omyloch je istou sebareflexiou. 

V našom prípade však nejde len o logické omyly. V našom prípade ide o vieru vo svoju prácu. Ak človek vloží celý svoj život do nejakej teórie, je extrémne ťažké si pripustiť, že vlastne celý život strácal čas a teória je neplatná. Preto je pochopiteľné, že hlavne starší ľudia na teórii pracujúci sa ju snažia za každú cenu udržať nad vodou. Podľa mňa nie je dobré, keď vedec pracuje dlhú dobu na jedinom probléme. Z dlhej práce na tom istom plynú len problémy. K účelu zabráneniu časti týchto problémov v USA majú zvyk, že vedec má nárok každých 7 rokov na rok platenej dovolenky. Práca v rôznych oboroch môže byť aj prospešná pre skúsenosti človeka a človek sa pri nej môže naučiť novým zdatnostiam a vedomostiam. Núti človeka sa stále učiť. Nedokážeme síce zabrániť tomu, aby človek nepracoval celý život na tom istom, no môžme si uvedomiť, čo môže táto dlhoročná práca spôsobiť a môžme a mali by sme sa snažiť zamedziť prílišnému presadzovaniu hypotéz.
 

Odporúčané čítanie(populárno-náučné):

Michal Krištof

Michal Krištof

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študent fyziky, vášnivý cyklista, fotograf, karatista, milovník histórie, turista, občasný programátor. Na veci sa snažím pozerať čisto racionálne a pragmaticky. Študuje fyziku na Univerzite Karlovej v Prahe, spolupracuje s Ústavom Časticovej a Jadrovej Fyziky a Katedrou fyziky nízkych teplôt. Pracoval v CERNe, aktuálne pracuje na experimente BELLE v Japonsku, venuje sa Einsteinovej teórii relativity a časticovej fyzike. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu