Napriek nepriazni počasia prekonávam lenivosť. Poviem vám, to bola jedna z 2 najťažších vecí tej soboty. Síce som sa vybavil do zimy, ale nie do dažďa. Úvodná prehánka ešte počas stopovania mi to jasne pripomenula a postrašila. Po úvodnom trapase sa predsa len dostávam do štartovacieho bodu - Horný Bankov. S polhodinovým oneskorením.
Hneď zo začiatku odkladám fleeceku do ruksaka. Postačuje mi tričko a maskačová bunda (vz. 97). Tak to ostalo temer celý deň. Kukla-šál tiež skončil vo vrecku. Nasledujúca zastávka pod Kamenným hrbom, 40 min. Ani neviem ako to dám zhruba za polovicu. Keď som už myslel, že som poblúdil, lebo značku som nevidel pekne dlho, stretol som pár hubárov. Nestratil som sa, len tak ďalej. Pri rázcestníku ma už čaká zbytok. Iba 10 kusov spolupútnikov. Čakal som ich viac, ale stačí to.
S pribúdajúcimi kilometrami sa počasie zhoršuje. Hmla hustne, vietor silnie, z listov padajú "dažďové" kvapky... Miestami popadané stromy husto zatarasujú rozbahnený chodník.
Na úseku Jahodná - chata Lajoška hľadáme miesto, kde príliš nefúka. Na svätú omšu. Najlepšia nám prišla kaplnka tesne pod chatou. Rýchla omša, počas ktorej sme trošku vymrzli, a šup na čaj do chaty. Chata sa mi páči, len horúci čaj si predstavujem trochu inak. Teplá polievka padla vhod, posilnili sme sa a hybaj ďalej.
Cestou-necestou neustále napredujeme. Pribúda mlák na chodníku i blata. Na jednom úseku ideme naozaj necestou :D To, že nie je práve slnečno už akosi nevnímam, ba dokonca, páči sa mi to. Má to svoje čaro. Skupina sa trhá stále viac. Miestami zastavujeme zahryznúť sa do zostávajúcich kúskov a počať zaostávajúcich. O tretej príde niekto s nápadom na Korunku. Chvíľu sa držíme pekne pokope :)
Pod Kojšovkou to už poznám. Stúpame a stúpame, hmla klesá a klesá. Okolo preletí pár snehových gulí. No nevráť im to :D Niekoľko momentov a scenérii ma očarí. Ešte netuším, že to najlepšie má ešte len prísť.
Predposledná zákruta pod vrcholom. Húšťavu hmly sme zanechali o pekných pár metrov nižšie. Teraz sa za nami sa objavuje niečo prekrásne. Nedá mi to, sadám si na cestu a pozerám a kochám sa a pozerám... Pod nami hmla, nad nami husté mraky. Hmla obmýva kopce a pomaly sa nimi plazí ako had. Pripomína mi fotografie nejakého veľtoku pri vodopádoch. Uprostred tohto nekončiaceho jazera sa týči stožiar. Nič nezvyčajné, veď je najvyšší. Ale okolo stožiara je v mrakoch vyrezaná diera. Cez ňu svieti slnko. Uprostred temna a pochmúrnej krásy sa majestátne týči ožiarený stožiar. Nádhera. Uchvacujúce.
Po niekoľkých minútach kochania sa nasledujem ostatných. Už sú na vrchole. Temer bezvetrie. Nezvyčajné. Nedá mi nepozdraviť zem, na ktorej stojím. Je vlhká. A nezvyčajne teplá.
Doplníme tekutiny i sacharidy a vydávame sa na "zostup". Po modrej až do dediny. Na autobus čakáme asi hodinku. Ochladilo sa, keď človek sedí. Predsa len využijem fleeceku.
Zbohom Kojšovka. Celý do Myslavy, prosím.
Hmm... aby všetkého nebolo málo zakončím výlet ešte jedným trapasom. Pomalé tempo ma vždy poriadne vyčerpá, tak si nastavím budík a zalomím. V Myslave sa preberiem na krik; šofér sa pýta či niekto nechce vystupovať. Urýchlene vyskakujem z autobusu, poďakujem, zamávam a... začína mi zvoniť budík. Temer presne :)
