Odkedy autobus opustil Poprad, nevychádzal som z údivu. Tatry, príroda, okolitý svet, dediny...
Čím ďalej sme zachádzali, tým viac endorfínov mi prúdilo žilami. Úplne potlačili neistotu z nepoznanej cesty a nedohľadného konca.
V dedinách sa akoby zastavil čas. Drevenice, pranie v koryte, huňatý strážny "guľáš", pár kúskov dobytka či oviec, voľne pobehujúca vo dvoroch... Rozkvitnuté lúky mi pripomenuli moje "mládí", mäta, ľubovník, repík, materiná dúška, rôzna kvitnúca burina, lucerka, stohy sena, sýtozelená pár týždňová tráva, čerstvý vzduch, vôňa hôr, sena, trávy... Tu by som si vedel predstaviť život. Ťažký, ale krásny.
Obzvlášť ma zaujalo jedno údolie a uprostred neho sa týčiaci nevysoký kopec. Strmé, temer kolmé, svahy nevyzerali byť skalnaté, ale vyliezť hore by dalo zabrať určite každému. Vyzeral akoby ho niekto z vrchu zrezal. Úbočia s výnimkou jedného úseku sú pokryté riedkym ihličnatým porastom. Pripomínal mi trochu širokú sopku uprosted raja :) Paráda. Scenéria ako má byť.
Posledný krát mi srdce rozbúchal výhľad pár minút cesty od konečnej. Skaly za dunajcom, Tri korunky. Majestátne sa týčiac nad naopak tečúcov riekou dňom i nocou bdejú nad okolím a strážia už neexistujúcu slovensko-poľskú hranicu. Nestihol som ich pozdraviť osobne, kôli nedostatku času, ale už teraz viem, kam povedie jeden z mojich najbližších výletov ;)
