Bitte eins?

Krásny slnečný studený pondelok sa vraciam po celodennom putovaní na privát v Košiciach. Pred potravinami jedného obchodného reťazca používajúceho najmä žltú farbu vidím mladú cigánečku žobrať. Typujem jej 12 až 15 rokov. Bez slov vchádzam dnu, avšak s jedným odhodlaním; kúpim jej šatôčku alebo niečo podobné. Bude mať z toho viac ako z pár korún, o ktoré by ju aj tak obrali vlastný rodičia.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (5)

Zatiaľ, čo platím pri pokladni, dievča odchádza. No nevadí, veď žobrajúcich je dosť.
Vchádzamdo kostola. Pri bráne sedí na vysokom bronzovom kvetináči potmavšíobčan s dieťaťom, v rukách drží akýsi papier. Nemám záujem čítať to. Zruksaku vyberám osie hniezdo, vtisnem ho malému do rúk a tvárim sa, žepokračujem ďalej. Očkom však pozerám na spomínaný "párik". Samozrejme.Potrava končí vo vrecku otca.
Na konci omše kňaz poznamenáva na účet malých rómskych decák, ktorébehali hore-dole, vyrušovali: "... je lepšie kúpiť im rohlík ako daťpár korún. Je to síce pohodlnejšie, ale rožok im pomôže viac. Skúsťe imnaozaj pomôcť." Pri východe jedna z babiek, ktorá si vzala ponaučenie ksrdcu, s dohováraním, aby nabudúce nevyrušovali a za darované peniazesi kúpili pečivo, vhadzuje päťkorunáčku do pripraveného plastovéhopohára. Ďalšie slová, ktoré padli na úrodnú pôdu ;) Pre mňa sú tiedecká staré známe. Raz ma chceli okradnúť, tak nemám čo riešiť.
Zbytok cesty na privát ubieha rýchlo. Za vyhoreným hotelom Hutník,ktorý odkúpil nejaký Rus a vzniká z neho krásny 5-hviezdičkový kolospre elitu, vidím postaršiu pani a vysmiatého pobehujúceho drobca. Panisusedu miniem so zdvorilým pozdravom. Keď sa blížim k malému, zastane.V ruke drží balíček gumených cukríkov. Smeje sa na mňa. Na mojeprekvapenie, stojí pevne, nebojí sa, neuteká. Usmejem sa, zakývam mu asnažim sa prejsť okolo. Svojimi ocmúľanými rukami vyťahuje cukrík apodáva mi ho: "Bitte eins?" Nie som si istý, či dobre počujem, lebo vtomto cudzom jazyku nie som doma, ale s nadšením vystriem ruku a vezmemsi nezdravú sladkú dobrotu. S úsmevom poďakujem a pochválim aký jemilý. Úsmev. "Bitte." Naozaj. Je to malý nemčurik. Nechápavo pokračujemv ceste.
Ešte nikdy som nemal takú radosť s obyčajného cukríka. Dokonca aj chutíinak ako zvyčajne... tak... tak... úžasne. Žeby to bolo tou chuťoulásky?
Daroval som, a bol som obdarovaný. Dostal som však oveľa viac, ako som dal. On nám všetko odplatí... tisíc-násobne.