Ticho býva najtažšie. A nebyť kamošky, ktorá ma podporovala, vyhrážala sa, že ma zbije, keď nebudem "držať hubu" (však Mia :)), asi by som sa potrápil oveľa viac. Podarilo sa, na prvý pokus.
Nasledujúci deň ma čakala hladovka. To je kapitola sama o sebe. Tesne pred začiatkom som zjedol 2 ešusy guľášu, kopec chleba... Bol som na prasknutie. Pripravený začať. Čo však čert nechcel, keď som dojedal, prišli moji rodičia omrknúť tábor. Doniesli melón. Hodil som ho do kuchyne, veď Hej (náš kuchár) už bude vedieť, čo s ním a niekedy na olovrant to rozdá. Boli asi 4 poobede. Ktorýsi z rodičov mi povedal, nech ho nakrájam hneď. Vytiahol som svoju kudličku, rozrezal melón na kúsky a zakričal, že je olovrant. Decká boli príliš pomalé, preto po chvíli som si vzal prvý kúsok. No a.... vtedy ktosi hlodol: "Pončóóó? Ty nedržíš hlad?" Mňa skoro vystrelo. 5 minút, najedený na prasknutie a musím začať pekne kráasne odznova. To som si už dal väčší pozor.
Poslené pierko je samota. 24 hodín ma nesmel nikto nájsť. Z tábora som odichádzal k večeru. Vyzbrojený pol chlebom, paštetou, fľašou vody, spacákom, karimatkou a krabičkou zápaliek som sa vybral smerom na hornádske lúky. Pekné prostredie, veľká lúka, 2 posedy, trampská osada, predpoklad milej zvieracej spoločnosti. Ešte bolo vidno, keď som sa vyškriabal na jeden posed a kochal sa "veľký páskovaný much" (osami). Pozrel som si srnky ako sa pasú, podarilo sa mi zliezť z posedu, zaregistrovali ma až na poslednom stupienku a zzdialili na opačný koniec lúky. Nechcel som spať zbabelo na posede, preto som zaliezol do kriakov na okraji lesa. Nedalo sa tam spať. Dole kopec, extra málo pristoru, veľa hrboľov... Ľahol som si teda vedľa medzi posed a kríky. Okolo jednej nad ránom som sa prebudil na divné zvuky. Zistil som, že asi tak 3-5m za mnou sa diviačik "hral" s kríčkami. Okamžite v ruke kudla, odložená v otvorenom púzdre v topánke pri hlave. V hlave kopec myšlienok. Uvedomil som si, že je bezvetrie a smrdím za dymom i spacák mi zašusťal, takže o mne určite vie, a nožík by ho maximálne tak podráždil a mne uškodil. No čo robiť? Nevedel som. Ľahol som si a vediac, že s tým nič nenarobím som zaspal. Ráno som sa zobudil a čo nevidím. Asi 20m odo mňa srnky. Keď som sa posadil, vyplašil som ich. Škoda. Ale ten pocit bol úžasný. Skočil som pozriet osy na posed, či uz vstali (vstali) a vybral sa k táborisku. Deň som preležal pri prameni. Čítal som knihu, lesné mravce ma šteklili na nohách, ujedal som z chleba a delil sa o omrvinky s týmito malými potvorami. Šiel som si po vodu k prameňu, čo bolo riziko, lebo tam často chodili ľudia z dediny i táborníci, ale podarilo sa... Večer som sa vrátil do tábora.
Palda. Bol som celý happy. Najlepšie na tom všetkom však bolo to, že po 24 hodinách ticha ma ani nelákalo rozprávať. Bol som viac menej ticho aj počas hladu, no a počas samotky... niet s kým rozprávať. Super pocit. Mal by to vyskúšať každí.
