Nasleduje ďalšia zastávka. Šofér otvára dvere a ľudia zapĺňajú posledné voľné miesta na státie. V dave je aj postaršia pani. Na sedadle, vedľa ktorého stojí, zbadá niečo, čo jej evidentne začne trhať žily. Zo začiatku sa ovláda ako sa len dá, ale nakoniec neodolá: "Nechcel by si uvoľniť miesto staršej pani, ktorá celý deň pracovala, bolia ju kríže..." a postupne vymenuje všetky choroby, ktoré mali jej príbuzný aspoň do tretieho pokolenia alebo o ktorých čítala v niektorom z bulvárnych plátkov, alebo počula v telenovele.
Sedí tam nevysoký chlapček. Jeho drobnú tváričku napĺňa úsmev.Neupravené kučeravé blonďavé vlásky mu dodávajú jedinečný výraz. Môžemať okolo 12-13 rokov. Cestuje sám. Pani si pokojne vypočuje. Celý čas jej pozerá priamo do očí. Bez strachu, takým pohľadom, akým vedia hľadieť iba deti.
"Rád by som, ale bolí ma bruško." Na tvári mu badať nepatrnú známku utrpenia, ktorú však prekrýva úžasný úsmev.
"Si chlap, niečo predsa vydržíš."
"Áno, teta. Ale aj pán doktor mi zakázal. Povedal, že nesmiem stáť. Musím sedieť."
Veľmi podivuhodný úkaz. Pani to nechápe. "A to už prečo?"
"Viete, ja som bol na operácii, rezali mi bruško. Aha, tuto..." Na tričku ukazuje miesto, kde sa nachádza slepé črevo. Odzbrojujúci pohľad mladého hrdinu stačí... Viac slov nepadlo. Iba prekvapené "aha..." sa vydralo niekde z hĺbky po sedadle bažiacej duše.
Myslím si, že tá pani už nikdy nikoho nepožiada o uvoľnenie miesta.
