Od januára moju hlavu napĺňalo neveľa vecí. Jednou z nich bolo toto: visím pod mostom na lane, v sedáku. Ako sa odtiaľ dostať? Svojpomocne. O tom, ako skočiť, sa píše veľa. Čo potom? Jednoduché. Hore alebo dole. Ako? Niečo sa vymyslí. Lenže "sa" znamenalo ja. Dynamické istenie z hora? Dá sa, ale je to riskantné. Komu sa chce žumarovať? Zbytočnosť. Previazať, zlaniť, vybehnúť a ide sa opäť. Krásne, ideálne.Prichádzame sme na miesto. Okamžite je jasné, že žiadny zlaňák nebude. Budeme pekne krásne žumarovať. Ružín stúpol, malý výbežok pevniny zmizol pod hladinou. V lete no problem. V jeseni? Big problem :D Lepšie omrkneme terén. Už len samotný vstup na most a blížiaca sa chvíľa "CH" znamenajú pekný kus vzrušenia.
Všetko si radšej vyskúšame na nečisto. Postupne ja, Sršeň i Janes. Policajná hliadka na neďalekej ceste mierne pozdvihne adrenalín. Ide sa na vec. Odmeriame výšku, vlastnoručne uväzujeme lano, tentoraz dynamické, poistné...
Posledná kontrola: sedačka, prsák, správne zapojenie lán, zašrubované HMSy, video na mobile... Stojím na konštrukcii. Podo mnou nič, iba pár metrov vzduchu a pod nimi Ružín. Adrenalín mám až kdesi... všade. Idem na vec. Prichádza vlak. Chvíľku si teda počkám. Srdce búši ako kováč do nákovi, mám pocit že sa z toho... Chvála Bohu (v konečnom dôsledku na nešťastie) som od rána nejedol ani nepil. Nebolo času.
3...2...1... Chytám sa lana akoby ma to malo zachrániť. Po trhnutí ho okamžite púšťam. Úžasný pocit. Až som kričať zabudol. Chvíľu necítim úplne nič. Po druhej obrátke to príde. Závrat. Je mi zle. Hlava sa točí. Snažím sa ukľudniť. Viem, že je to za mnou. Ostáva len dostať sa hore. Horko-ťažko si pripínam na hruď žumar. Francúzsky prusík sa podarí až na druhý pokus. Začínam sa dvíhať. Neide mi to. Akoby som vážil aspoň pol tony. Pohľady mladých divákov, ktorí odstavili na kraji cesty, neprispievaju k pokoju. V druhej polovici lana to už ide oveľa ľahšie.
(Pončo)
Moje prvé slová hore sú jasné: "Nikdy viac". A ich reakcia na to: budeme odchádzať a už budeš v hlave plánovať další úlet. Mám sa priznať, že mali pravdu? Nemôžem. Aspoň nie verejne :D
Blbo mi bolo aj keď sa vyškriabal hore Sršeň. Tiež mu bolo blbo. Možno choroba, spánkový deficit, nedostatok stravy a tekutín ako u mňa, možno len zima, vietor...
(Sršeň)
Stálo to za to.
Obe videá sú natáčané mobilom, preto slabá kvalita. Mrzí ma to.
PS: dlhý naložený nákladný vlak spôsobuje prekvapujúce vybrácie. Tie ma obrali o vrchnák z termosky (aj s jeho obsahom). Čo s tým? Teplý čaj už asi nenájdem(ak náhodou, tak určite nie teplý :D), ale vrchnák... hmmhmm... Neostáva nič iné len počkať, kým sa oteplí, a ísť ho hľadať. Samozrejme aj s vybavením ;)
A poriadnou kamerou :)
