Michal Marhefka
Pondelok
Bol to pre mňa pondelok ako každý iný v poslednom období. Ráno o 7:00 som s ťažkou biedou a s rozstrapatenými vlasmi pozeral do zrkadla a snažil sa nejako pripraviť na cestu do školy po stránke vizuálnej, ale i po stránke psychickej a materiálnej (myslím tým nejaké jedlo). Mama ma nabalila aj som sa zase vydal na týždňovú „dovolenku“. Nič zvláštne. Cestou do Popradu som nemrhal nadávkami (samozrejme v tichosti) a prestup kvôli oprave popradskej stanice, som musel absolvovať s plnosťou prichádzajúcej zimy. Ovešaný cestovnými taškami, podobajúc sa vianočnému stromčeku som si pomyslel aký budem rád, keď budem v Poprade – aspoň na chvíľu mi bude teplo. Miro (môj spolubývajúci) so mnou nešiel, čiže ako správny samotár som sa zložil na kraji lavičky tak aby moje „vianočné ozdoby“ (tašky) nikomu nezavadzali a aby som nemusel nikomu vysvetľovať prečo som si ich položil tam kde sú.
