Akákoľvek podoba s realitou čiste náhodná!
Výroky nemusia potvrdzovať moje myšlienky!
Najstarší sa kamsi stratili. Naháňam ich celé tisícročie avšak bez badateľného úspechu. Odkedy sa svet zmenil... Aj život je ťahší. Potrebujem aspoň kvapku krvi inak sa zajtrajší deň nedočká mojej prítomnosti. Som slabý. Málo koristi. Veľmi málo... Štvrtá vojna sveta urobila svoje. Nikdy nezabudnem na tú bolesť. Ako že to bolo? Bolesť je v pamäti, avšak okolnosti... Tretia vojna sveta ukázala, aké nebezpečné je vlastniť jadrové hlavice. Preto sa všetky vlády rozhodli ich zničiť. Boli zničené všetky. Všetky až na jednu. Tá začala Štvrtú vojnu sveta ktorá bola i najkratšou. Nik nevedel, odkiaľ priletela. Nik nevedel, komu patrila. Zasiahla Afriku. Vtedy sme sa dozvedeli tú najhoršiu správu akú sme sa mohli - Američania síce zničili jadrové bomby, avšak vytvorili nové zbrane - omnoho krutejšie. I použili ich. Ako pravý kovboji bez rozmyslu odpálili SR-ky - sonické rakety umiestnené v Čechách. Pri dopade frekvencia zvuku bola taká vysoká, až štiepila kosti, z tkaniva sa stala kaša. Kto mal tú smolu že bol v dosahu ale ďaleko, zomrel na bolesť. Ja som stál asi len kilometer od dopadu. Asi stovku rokov som len tak ležal v ukrutných bolestiach a dúfal v koniec. I som sa ho bál. Prečo? Asi zo strachu z Prima. Zakladateľ nášho druhu. Všetci poznáme tú legendu. Primos odvrhnutý pre svoju tžbu po moci vytvoril upírov aby sa dosal do pekiel a zvrhol Satana a Diabla. Čo sa s ním stalo potom... veľká neznáma x. Ale to však nie je podstatné. Podstatné je, že mám hlad! I keď svet vstáva z prachu a popola starých dôb keď ľudia boli ľuďmi, keď sa nemuseli báť zastrelenia brata, uškrtenia syna s tým, že tento jeden človek môže zavážiť...,potravy je málo. Kde sú tie staré časy keď vraždy, znásilnenia, krádeže ešte neohrozovali existenciu mojej potravy? Keď ľudia boli ľuďmi?
Sledujem svoju obeť. Cítiť z nej strach. Strach a hnev. Letím za ním a mám čo robiť, aby som s ním držal tempo. Letí priamo, tesne nad zemou. Evidentne niečo hľadá. Jeho strach a hnev chápem. Hľadím na svet, ktorý som si chcel podmaniť. Som zhrozený. Vždy som chcel byť vládcom ľudskej ríše nie jej trosiek. Enormné množstvo ľudských i zvieracích kostier obrastené machom, zarastené trávou či váľajúce sa v piesku. Zrejme ani nevie, že som za ním. To, čo urobili, svedčí o ich moci (akosi často to slovo vyslovujem - zrejme som ním posadnutý, ľudský svet mi nerobí dobre). A ak sú naozaj takí mocní (zas!), svitá mi na lepšie časy. Ich krv dodá mojim bojovníkom omnoho viac sily, ktorú z nich potom môžem vydolovať. A podmaniť si Acheron. Vzduch je za ním priam žeravý. Je slabší ako ja, ale dosť silný na to, aby moja moc narástla viac ako dosť. Znepokojuje ma, že om nevidel žiandeho člveka či Gauripa. Bez nich niet víťazstva. Niekto ma sleduje. A je veľmi rýchly. Možno rýchlekší ako ja. Čas zbaviť sa ho. Kolmo dolu a do rieky. Z jej dna sledujem, čo sa deje. Niečo ostalo vysieť vo vzduchu. Pár krát to nado mnou zakrúžilo. Neuveriteľné. Obyčajní upíry vymreli a naviac nevedia lietať. No a Prví nie sú taký hlúpi, aby ma sledovali.Neviem, kto je to, čo je to, ale nepáči sa mi. Razím si cestu vodou po prúde. Zastavil ma pár rúk. Na chvíľu sa ponoril, potom vynoril. Keď sa ponoril opäť, schmatol som ich. Voda kolo sa sfarbila do červena. Bol to úžasný pohľad. Rubínovo červená voda ťahajúce sa predo mňa... Sledujem, ako mŕtve telo s vytrhnutým srdcom pláva preč. Pomaly klesám ku dnu. Ten pohľad ma ničí. Zohavený krk dieťaťa. Ďalší záchvat hladu bol upokojený avšak za akú cenu? Mladý život vyhasol len kvôli mne. Niekedy mám chuť zabiť sa. Ale ako? Aha, telo! Okamžite som zamieril tam. Prekusnutý krk. A ako krásne beštiálne. S akým zverom to mám česť? Určite ma zlomené stavce. Nie. Sú rozdrvené. Na prach. A hneď vedľa srdce. Starý trik, keď niekto nechcel, aby po svete pobehovalo jeho dielo. Vložil som srdce do diery a kvapol naň oheň môjho vnútra. CHlapec ožil, celé telo sa mu triaslo. Nemohol mať viac ako 17. Takéto niečo som jakživ nevidel. Ešte sa len premieňal a mal som čo robiť, aby som ho udržal. Ak je jeho stvoriteľ silnejší ( o čom pochybujem, cítil som jeho moc), ám sa na čo tešiť. Zrazu praskol. Priveľká premena. Z chlapca sa stával muž, avšak táto premena bola na polceste zmenená a zrýchlená. Toto bunky prežiť nemohli. Stúpam k mesačnému svitu. Mám rád chladný vzduch osviežujúci mi tvár. Som síce mokrý, ale je mi dobre. Kdesi v diaľke vyje vlk. Zvláštne, ako dokázal prežiť. Páči sa mi ten hlas čistej prírody... ale toto sa mi nepáči. Krik... ako môj syn.... vydával ho, keď som ho trhal na kusy... prešiel do puberty a premena sa začala. Ona kričala a plakala. Ani som neskončil a zabila sa... A tento krik znamená jediné - odobratie srdca nestačí. Musím sa s ním porátať ako so seberovným. Možno i je. A tak si letím k miestu, kde som ho nechal. Letím popri rieke a hľadám zdroj tejto úžasne sily. Trocha sa obávam. Je silnejší ako kedy boli Gauripovia. Ale ja som ten čo to začal! Ja som najsilnejší! Našiel som ho. Neprežil metamorfózu. Roztrhlo ho. Vnútri je len jedna veľká diera. Vnútornosti akosi divne rozhádzané. Aj na upíra divne. Prečo ten pocit? Ten tvor je niekde nablízku. Žeby ma stále hľadal? Upíry sú zver. Ukážem strach a mám frei. Otočil som sa.
Hľadím mu priamo do očí. Sledujem v nich strach. Priam až cúvol. Vzápätí sa spamätal. Zahnal sa. Pomalý.. Veľmi pomalý... Chytenie ruky, zlomenie, vykrútenie, zakusnutie... Nenávidím ťa a nikdy ti to neodpustím.... ubližuješ vlastnému synovi. Tvoj syn dostal dar výnimočnosti. Boh s ním mal zaámer a ty si sa takto vzpriečil jeho vôli. Skap... Kapem...
Chcel som sa len napiť. Čo som urobil, že som si toto zaslúžil? Šialené, krvou podliate oči, všade kolo voda. Bolesť a tma... Strašný kŕč, praskanie kostí, ďalšia bolesť, stonásobne horšia. na zemi sa váľa moje telo. Ale to už nie som tak celkom ja.
Váľam sa v krvy svojich blížnych, priateľov, rodiny... Myseľ mám plnú nenávisti, zloby, túžby po pomste. Opúšťam dom, v ktorom som sa narodil. Mnohí z mřtvych už odišli, ďalší, tak ako i moji rodičia už nevstanú. Získali neriaeľa, krtorý urobí všetko preto, aby ich vytlačil zo všadiaľ. Boh neexistuje. Ak by bol, nikdy by nedovolil príchod týchto monštier. Bežím v stopách mojich priateľov. Zavše niektorého dobehnem. Okamžite padá na zem suchý ako drevo na slnku. Dobehol som dav upírov. Dlhý ako len oko dovidí. Nik z nich na mňa neútočí a ja postupujem ďalej. Čosi sa deje. Je to vo vzduchu. S armádou tiahneme priamo do Acheronu. Už nie sú ľudia, sme len my. Domov... ako to znie... Prvý krát za tisícky rokov som si položil otázku - prečo to všetko? Hnať sa kamsi kde nie som vítaný, kde ma nechcú. Vlastné spojenie ma odmietlo. Vypudili ma. A ja som len chcel, aby mi verili! Chcel som pocítiť... Pocítiť aj niečo iné ako bič. Vyvrhli ma na svet lebo dúfali, že ma to tu zabije a ja vyťahujem sentiment! S tým boj nevyhrám. Tisícky rokov a nechali čakať pred Acheronom. A nechali by ma i celú večnosť. Čakajúc na odpustenie... prečo by mi mali ale odpúšťať? Nič som neurobil! Chcel som len rodinu! Prečo som taký aký som? Lebo ma takého spravili... Čo je to? Otočil som sa a následne zakusol do skál. Vidím, ako na toho chlapca skáču Gauripovia a snažia sa ho zabiť. Sotva sa však jedného z nich dotkne, padne mŕtvy. Okolo neho sa vytvoril kruh. Ani jeden z nich nemá odvahu zútočiť. Kdesi v pozadí vyjú vlky. Úžasný chór predpovedajúci blízku smrť. Po brade a rukách mi steká krv z potrhaných tiel mojich nepriateľov. A tu je príčina všetkého zla. Sivá koža, zelené oči, aspoň trojmetrové telo pokryté plameňmi... Zahnal sa po mne. Podbehol som mu ruku a kočil na chrbát. Cítim, ako oheň z jeho žíl oblieva vnútro mňa, ako jeho oheň prechádza na mňa. Jeho pazúry sa mi zadrapili do temena. Lebka puká... Priam básnický pohľad. Primos leží na zemi, mŕtvy, plamene jeho srdca vyhasli. Okolitý les horí ohňom uvoľneným z jeho tela. A on, vrah vraha spaálený na popol... Už nikdy sa nedostanem do Acheronu. Nie sú ľudia. Nie je potrava... jediné, čo nám ostávaje kanibalizm...
