Prví- Tfaeli
Maloneyos Žiariaci, Kirtora Matka, Monmeria, Litovriel a ich rodičia Helmion a Troida, ktorí sú večný a vedú medzi sebou stálu vojnu. Často sa stávalo, že navzájom poštvávali svoje deti, na čo doplácali deti ich detí.
A tak tomu bolo až po Večer starých dní Miliama.
Deti prvých detí- Kirtora Matka + Maloneyos Žiariaci
Spojením týchto dvoch Prvých vznikol národ najodolnejší zo všetkých dosiaľ videných Elókollery. Oheň eló zapálený v ich srdciach od ctižiadostivého a náruživého Maloneyosa im dodáva dlhý život a od Kirtori Matky neschopnej odolávať Maloneyosovej túžbe dostali do vienka schopnosť vládnuť pôde koller a využívať jej dary k svojmu prežitiu. Boli to prvý schopný zomrieť.
Deti prvých detí- Maloneyos Žiariaci + Litovriel
Maloneyos Žiariaci druhý krát porušil sľub spoločnej krvi a s Litovriel vytvoril nový, trvácnejší národ krátko po zrode Elókollerov, takzvaný prchavý národ pretože žiadneho z jeho členov nikto nikdy nevidel, ak sa sám neukázal a vzápätí zmizol ako vzduch fei z krvi ich matky. Oheň v ich srdciach eló horí oveľa silnejšie ako v srdciach ich polovičných bratov. Oheň eló ich núti prejaviť sa. Spočiatku prevládali boje ktoré medzi sebou viedli, v súčasnosti sa venujú maľovaniu, hudbe, lekárstvu a hlavne pestovaniu plodín. Vyvrcholením vnútorných bojov vietor od Litovriel privial chorobu. Táto choroba nakazila srdcia synov čo spôsobilo, že oheň eló môže byť sfúknutý vzduchom fei. Ale len v prípade, že srdce bude otvorené. A tak sa Elófei naučil báť sa smrti lia a ctiť si život filom.
Deti prvých detí- Maloneyos žiariaci a Monmeria
Vznik najmenej odolného rodu z detí Prvých pretože Maloneyosov plameň je rušený Monmeriinim prvkom vody kima. V dôsledku toho sú ľudia prchký, prelietaví, rýchlo sa nadchnú a rýchlo toto nadšenie zahasí Monmeriina voda. Vládnu umeniu lovu a nepoznajú zábrany. Napriek svojim mnohým nerestiam priniesli Miare mnoho bohatstva duševného rázu. Vytvorili mnoho užitočných mechanizmov. Objavili rýchlejšie spôsoby presunu po Miare a boli to práve oni, kto sa odvážil až na Kuiliov polostrov i keď len na chvíľu, pretože ich odtiaľ vyhnali tvory dosiaľ nevídané. Vďaka svojej zvedavosti sa rýchlo učili a rýchlo spoznávali svet okolo seba. Naučili sa obrábať zem, prví sa odhodlali oboplávať Miaru. A i napriek tomu, aký by to bol vznešený národ dopúšťali a dopúšťajú sa mnohých zverstiev voči zemi koller, zosmiešňujú umenie, vyvolávajú zvady a pričinili sa o Prvú Veľkú vojnu Silion.
Elókollery
V hĺbke zeme sa čosi pohlo. Nízky mužík sa driape na kolmú stenu. Z očí mu srší odhodlanie a vidno v ňom zlatý lesk. I keď hrozí že sa zle chytí, že spadne a nikdy nevstane, zrak upiera len na to jedno miesto. Z hrdla mu nevyjde ani hlások. Dokonca ani vtedy, keď tesne popri ňom preletí práve uvoľnený balvan. Nie je podstatný zvuk. Nie je podstatný život. Ak ho neklamal zrak, tak sa jeho trápenie skončilo. Alebo skončí. Keď sa mu podarí vyliezť. Počuje syčanie. Nevie čo to je, len počuje zvuk. Konečne. Už len jedno siahnutie. Ale… Zemina pod rukou sa uvoľnila. Už vidí ako padá a trápi ho, že sa mu jeho obrazy spánku opäť vyšmykli. Avšak teraz už druhú príležitosť nedostane. Ale nepadá. Pozerá sa na svoje vo vzduchu sa hompáľajúce sa nohy. Až teraz si uvedomuje, že obe ruky má zdvihnuté hore. A ten tlak na nich… Zdvihol hlavu obrastenú špinavými vlasmi a bradou a svoju spotenú blatom zamazanú a prachom obsadanú tvár upriamil nad seba až jeho staré unavené oči zastavili na mladých tvárach dvoch mužov jemu podobných ale… ich koža sa líši od jeho. Dlane, prsty, tvár, hlava, krk… Všetko sedelo s tým ako sám seba videl vo vode. Ale zvyšok ich tiel… Tu ho prvýkrát premkol strach. Prvý krát odvtedy čo uzrel svetlo na tej skale sa bál. Muži ho vyťahujú, no on sa zdráha. Sú iný. Nie sú ako on. A ich ústa vypúšťajú zvuky. Je von. Bráni sa, bije sa s nimi. Nevládzu s ním zápasiť no napriek tomu sa nevzdávajú. Sú rozhodnutý. On je jedným z nich, i keď to ešte nevie. Dokáže rozprávať, jeho hrdlo tiež dokáže vydať zvuk. Odejú ho do šatu eló, vyliečia zo šialenstva samoty. Je to ich brat. Je to elókoller. Všetci sú bratia a preto si musia pomáhať. Najmä keď je tu ich nepriateľ.
Elófei
Elókollery sa museli dlho brániť pred útokmi bojovnejších, vyšších, rýchlejších a krajších bratov žijúcich na zemi. Elófei neschopní odolať žiaru ohňa ich sŕdc dlhé veky bojovali so synmi zeme koller. Ich viera vo víťazstvo bola neochvejná pretože trpaslíci Elókollery využívali zápal ohňa na dolovanie žiarivých kovov, ktoré nosili na svojich telách ako odev tak, ako nosili elfovia odev z kože svojej koristi. Je jedno či hovoríme o zvieratách, trpaslíkoch či samotných elfov. Všetko, čo zabili im poslúžilo. Preto boli taký preklínaný a obávaný. Avšak raz prišla zmena.
Laeralaen
A bolo ako proroctvo rieklo. Zachránený dostal meno Malaen a stal sa kráľom. Prvý vládca Malaen stal sa záchranou pre Elókollerov a Elófeiov. Malaen si všimol, ako sa od seba jednotlivé kovy líšia. Objavil spôsob ako získavať kvalitnejší a pevnejší kov. Slnečný a mesační kov rozkázal dať bokom. Odteraz sa spracúvali hlavne železné rudy. Dlhé roky prehováral Bratov, aby udreli skôr, než bude neskoro. Mali prvé zbrane. Prvé brnenia. Ale nič nepomohlo. Ani pevná zbroj ani prefíkano volené slová tvoriace reťaz argumentov nezmohli nič proti strachu sŕdc. A tak Malaen načas ustúpil od svojho rozhodnutia a dal uzavrieť vchody do podzemnej ríše Nimnoe. A na oko sa naveky vzdal svojho zámeru. Utiahol sa do svojich kráľovských siení a premýšľal ako dosiahnuť, aby Elófei už nikdy nenaháňali jeho Bratov. Mrzelo ho, že sa k nim konečne dostal a teraz nejaký tvor žijúci na zemi ich zabíja a zatláča hlbšie do tmy a neznesiteľnej horúčavy. Často argumentoval svojim Bratom záchrancom, že takto to ďalej nejde. Že elfom patrí celý svet nad ich hlavami a im nenechajú aspoň ich svet, ich domovy. Miesto, pre ktoré boli stvorení. Elf príde a zabije ich. Až neostane nik, kto by tu žil. Kto by pamätal krásy Nimnoe. Kto by si pamätal ich dlhý život. Svet, ktorý vybudovali a prináleží im. Prečo by mali naďalej takto trpieť? Je všetkým jasné, že počas vojny mnohý pomrú. Ale nie je lepšie poslať sto na smrť ako nič nerobiť nech ich zabijú dvesto? Keby aspoň neutekali a opätovali útok! Keď neútočia na elfov vonku, nech ich aspoň nepustia dnu! Naviac sú tu tie znepokojivé správy od vchodových strážcov a od Bratov, ktorý majú na starosti nepriechodnosť vchodu do ich Nimnoe. Nepatrí snáď im? Musia udrieť. Ak sa jeho bratia nemýlia, elfovia majú niečo na čo ich zbrane nestačia. Tak dlho bojoval proti svojim aby zaútočili na nepriateľa vonku a oni pochopiac jeho dobré úmysly mu dali meno Spasený spasiteľ Laeralaen. Napriek tomu že ho chápali, napriek tomu že s ním všetci súhlasili nik sa neodhodlal postaviť sa ako jeden a udrieť na utláčateľa. Rozum vládne hlave. Srdce však telu. A strach?
Kalka
Malmiery sa dlho radili. Čo s mužmi podzemia Termis? Keby ovládli podzemie Termis , mohli by preniknúť na juh do sveta Marionov a na východ do sveta Tingolov. Najobávanejších nepriateľov tohto národu. Trpaslíci sa ukázali silnejší ako predpokladali. A dohodnúť sa s nimi nedá- majú svoj jazyk. Naviac je na to už neskoro. Ako obyčajne, porada sa zvrtla na hlúpe zabíjanie plné sťahovania kože. Vtedy jeden z Malmierov urobil čosi nevídané. Pri údere do svojho súpera z neho vyšla žiara. Svetlo jasnejšie ako samotný deň. Malmiera oproti pohltili zlaté plamene a spálili celé jeho telo. Okolo Malmierov vyhorela tráva a stromy vzbĺkli. Každý jeden Malmier zacítil tú silu. Nazvali ju Kalka. Verili, že jej sú schopný len vyvolený. A vyvolených si netreba poštvať. Omráčenému Malmierovi podonášali stiahnuté kože a so strachom v očiach sa vyhýbali pohľadu na jeho tvár. Prvý kráľ Malmierov. Prvý a najkrutejší. Celý život musel bojovať o svoje miesto a teraz je tomu všetkému koniec. Je neprekonateľný. Nikto na neho krivým okom nepozrie. Dostal nové meno. Jeho prvé si už nik nepamätá a ani predtým nikoho nezaujímalo. Teraz sa volá Najväčší Malmier Taromalmiero. Príchod Taromalmiera znamenal i rapídny pokles pôrodnosti, pretože nechal ženy oddeliť od kmeňa a vyslal ich za hory Nilue, Karmaha, Monoia na miesto teraz zvané Lagúna Príchodzích, v elfčine Lauma Malmiero, v trpasličom ponímaní sa názov miesta ustálil na Karahei.
