„Dobrý deň, vážení diváci. Dnes k nám zavítal hosť, ktorého návštevu si nesmierne vážime nie len pre jeho prínos v hudbe, ale aj preto, lebo, lebo je to prvý krát, čo niekomu umožnil spraviť rozhovor. Dámy a páni, privítajte medzi nami, prosím, pána...“
Pristávam na parkovisku pred budovou televízie. Už sa viac nedokážem na svet pozerať, na všetku tú faloš. Je na čase ukázať, že som tu, že mám čo povedať. Skladám krídla, skrývam ich za chrbát. Ochrankár, starý muž, na mňa roztrasenou rukou mieri. Stačí jediný pohľad, ľahký úsmev. Pištoľ padá l zemi a ochrankár uteká preč. Vchádzam do haly. Recepčná za pultom ostala ako prikovaná.
„Dobrý deň, slečna. Rád by som sa pozval na živý vstup. Vedela by ste mi povedať, kadiaľ mám vykročiť?“
Slečna však naďalej sedí ako prikovaná. Vidím, ako má napnuté šľachy, oči jasne hovoria, že chce utiecť, ale telo neposlúcha.
„Nemusíte sa ma báť. Neprišiel som vám ublížiť. Zarábate sotva na podnájom a napriek tomu ste starému mužovi v byte oproti kúpila jedlo za svoje. Verte mi, on si to nezaslúži. Ale vy ste dobrá žena. Neublížim vám. Proste mi len zavolajte niekoho, kto tu má momentálne hlavné slovo a ja sa vám zaručím za sledovanosť, o akej sa nikomu z vás ani nesnívalo.“
Žena pomaly naťahuje ruku k telefónu. Jedným ustrašeným okom pozerá na mňa. Takmer na seba prevrhla pohár s horúcou kávou. Zachytil som pohár. Ona takmer utiekla. Ale nakoniec sa premohla a predsa len zavolala nadriadeného. Mám šťastný deň. Generálny riaditeľ osobne.
„O... o chvíľu príde... Môžem vám nie... niečo... ponúknuť?“
„Milá slečna. Vaša prítomnosť je všetko, čo v danom momente potrebujem.“
Pokúsil som sa vyčariť milý úsmev, aby sa toľko nebála. Ale uznávam, že s mojím vzhľadom to nebolo nič, čo by dokázalo človeka udržať v pokoji.
Počujem, ako po schodoch schádza riaditeľ. Vbehol do vestibulu, na opätku sa otočil a rozbehol preč. Skôr, než by stihol ktokoľvek z vás mrknúť, zjavil som sa pred ním.
„Prosím, útek by bol zbytočný.“
Takmer sa zosypal.
„Tak som to nemyslel. Neprišiel som nikomu z vás ublížiť. Prišiel som sa len porozprávať. Nič viac. Preto som tu. A preto chcem živý vstup. Dokonca tu máte tú moderátorku, ktorá na mňa pôsobí inteligetne. To veľa vecí dosť uľahčí. Bolo by to možné?“
„Bo... Bolo by možné... Čo?“
„Bolo by možné, aby ste ma odprevadili k miestnosti, z ktorej je vysielaná relácia na živo? Poprosil by som čím skôr, nerád by som tu ľudí držal v práci dlhšie, než je potrebné.“
Uhol som riaditeľovi z cesty, natiahol ruku a otvorenou dlaňou mu ukázal, aby šiel napred. Bez slova vykročil. Počul som buchnutie. To sa recepčná zrútila k zemi. Riaditeľ ma odviedol k dverám. Otvoril a vošli sme dnu.
„A... Ako vás máme ohlásiť?“
„Myslím, že to nie je potrebné. Nič ma nepredstaví tak dobre, ako keď tam vojdem, pohodlne sa usadím a začneme rozhovor. Len treba varovať moderátorku, že príde netypický hosť. A že po pár tisíc rokoch bude prvá, kto bude mať možnosť šíriť moje slovo.“
Žmurkol som na riaditeľa.
„Zavolá vás...“ A zmizol.
Postavil som sa k stene deliacu zákulisie od pódia. Úmyselne tak, aby ma nevidela. Netrvá dlho, a moderátorka, po krátkom odmlčaní, hovorí.
„Ďakujem vám za váš čas. Ako sa zdá, máme nečakaného hosťa, ktorý nám má čo povedať. Tak teda, prosím, príďte medzi nás a predstavte sa!“
Sálou zaznel potlesk. Chvíľu som si ho vychutnával. Po pár nádychoch som vošiel. Potlesk razom ustal. Moderátorka vyvalila oči. Spevácka ikona dnešnej mládeže na nič nečakala a hrdinsky utiekla. Pristúpil som ku kreslu a pohodlne sa usadil. Moderátorka len sedí, pozerá na mňa a nie je schopná slova.
„Prajem vám príjemný večer.“
Z publika ani hlások. Niektorí ľudia zdesene utekajú, väčšina sedí.
„Ospravedlňujem sa za to, že som sem takto vpadol. Je pravda, že sa na túto návštevu už nejaký čas chystám. Mohol som vám o tom dať vedieť, ale osobne uprednostňujem magickú moc nečakaného okamihu.“
Vidím, ako moderátorka zvažuje, čo spraviť.
„Viete, neprišiel som nikomu z vás ublížiť. Aj keď je pravda, že väčšina z vás si to zaslúži. Prišiel som sa len pozhovárať. Takže, pani moderátorka, pýtajte sa.“
„Ja... no... Mohli by ste sa nám predstaviť?“
„Mohol. Avšak meno nevypovedá nič o tom, kto naozaj som. Naviac moje meno je u vás skutočne ťažko vysloviteľné. Ale vždy sa mi páčilo meno Bohuš. Volajte ma Bohuš.“
„Viete o tom, že meno Bohuš znamená Bohu sláva?“
„Viem. Prečo? Pripadá vám to zvláštne, alebo ako výsmech? Viete, mne na tom význame nezáleží. Len sa mi to meno páči.“
„Rozumiem. Ako dlho vám trvala výroba tohto kostýmu?“
„Myslíte si že kostým by dokázal vzbudiť takýto skutočný a reálny strach, aký pociťujú všetci v tejto sále?“
„Nejde o to, ako človek vyzerá, ale o to, čo z neho vyžaruje.“
„Dovolím si nesúhlasiť. Mal som aj ľudskú podobu. Zvolil som si tuctovú tvár. Stále som to bol ja, svoje zvyky som veľmi nezmenil, ale ľudia ma prehliadali. Nebáli sa ma. Ale teraz, strach by sa dal krájať.“
„Takže tvrdíte, že ste reálne... Čo vlastne predstavujete?“
„Predstavujem úspešne zvládnutú propagandu proti mojej osobe. A čo som? Rád by som povedal, že je to zložité, ale verte, nie je.“
„Povedzme teda, že ste skutočne diabol. Prečo ste prišiel sem?“
„Lebo je na čase povedať pravdu. Prinútiť vás sa zamyslieť. Pomôcť odhaliť pravdu.“
„Prišiel ste zhodiť stenu lží, pred ktorou herci pomocou tieňov ukazujú to, čo chceme vidieť?“
„Sám by som to krajšie nepovedal. Ale je to len čiastočná pravda. Ja som priniesol svetlo. Vy však musíte túto stenu osvetliť, zahnať tiene. Jedine tak uveríte v pravdu, až ju sami odhalíte. Ste mladí druh, ktorý potrebuje pomocnú ruku. Ale už ste dosť starí na to, aby ste sa prestali nechávať slepo viesť.“
„Ste Svetlonos.“
„Áno. Dá sa to tak povedať.“
„Lucifer.“
„Len ak nahliadneme na význam toho slova. Nie som bytosťou, ktorú toto meno prezentuje skrz históriu kresťanstva.“
Mám pocit, že sa moderátorka uvoľňuje. Má plno otázok, rozmýšľa, ktorú položiť skôr. A hlavne ju trápi jedna konkrétna. Každého trápi táto otázka.
„Viem, čo sa ma chcete spýtať. Tak tú otázku položte.“
„Stretli ste sa s Bohom?“
„Na akého Boha sa pýtate? Toho, ktorý stvoril svet, toho, ktorého uctievate, alebo toho, ktorého popisuje Biblia? Alebo Korán? Alebo akákoľvek iná kniha?“
„Takže si najskôr musíme ujasniť, ktorý Boh existuje.“
„Zjavne. Asi by bolo spravodlivé, ak by som už konečne poskytol aj trochu viac ako len omáčku. Napadlo vás niekedy, že Boh, ktorého chodíte uctievať do kostolov, nie je ten istý Boh ktorý stvoril svet?“
„Vlastne... Som sa nad tým nikdy nezamyslela. A je to tak?“
„Pozrite sa na to len z hľadiska histórie vašej rasy. Zasiahneme do čias moreplavcov. Za všetko hovorí jeden konkrétny príklad. Dovoľte mi zmieniť muža s menom Fernando Cortéz. Hovorí vám to niečo?“
„Áno, myslím, že každý to meno pozná.“
„Ale málokto si uvedomuje podobnosti medzi nim a božstvami uctievanými ľuďmi. Preto o ňom poviem trochu viac. Fernando Cortéz bol ukážkový vrah. Objaviteľ a dobyvateľ. Pochádza zo Španielska. Rozhodoval sa medzi vojnou v Taliansku a objavovaním nových svetov. Ako to dopadlo, nuž, to vie najlepšie povedať preliata indiánska krv na území Kuby. Neskôr putoval ďalej. Došiel na miesto, ktoré nazval Veracrúz. Tam narazil na ďalších indiánov. Považovali ho za boha Quetzalcoatla. Cortéz, ako boh, si nechával prinášať obete v podobe zlata, jedla a žien. Nepripomína vám to niečo?“
„Takže vy tvrdíte, že bytosť, ktorú považujeme za Boha je len nejaký moreplavec?“
„Áno. Uvedomte si ďalšie podobnosti. Boh sídli na nebesiach. Bohovia z antickej mytológie sídlia na vrchole Olympu. Dalo by sa povedať, že tiež na nebesiach. A čo sa týka Alaha? Alah je vlastne to isté, čo kresťanský Boh. Skôr, ako ma vypískate, všetci máte pri sebe tie vaše hlúpe dotykové veci, použite ich a naštudujte si to trochu. Ja tu nikomu nebudem vysvetľovať základy. Tak či tak, pôvod drvivej väčšiny bohov je z oblohy. Náhoda? Prečo božstvá schádzajú z oblohy?“
„Takže my podľa teba vyznávame mimozemšťana.“
„No... prísne vzaté. Povedzme, že vyznávate Boha, ktorý stvoril svet a teda i Zem. Nerobí to z neho mimozemšťana?“
„To je niečo iné.“
„Pre mňa nie. Ja som jeden z tých, ktorí sem prišli. V niektorých veciach sa vaša kniha kníh nemýli. Medzi mnou a Bohom nastali rozbroje, Nešlo však o moju túžbu byť na jeho mieste. Nikdy by som svojho brata neohrozil.“
„V čom teda nastal problém?“
„Ja som vás chcel učiť. On zotročiť.“
„Nemám pocit, že by som bola zotročená.“
„Lebo som tu ja a mám priateľov, ktorí zdieľajú moje predstavy. Boh vám dal slobodnú vôľu a následne vás spútal prikázaniami. Aký by to malo zmysel? Jedine, ak by chcel, aby ste jeho prikázania porušovali. Čo vlastne robíte.s“
„Aby zaviedol poriadok medzi chaotické správanie ľudstva. Ľudia kradli, ubližovali si, viedli vojny. Preto boli zavedené prikázania, ktoré do tohto chaosu priniesli poriadok.“
„Lebo dnes ľudia nerobia to, čo ste vymenovala. A už vôbec to nerobia nasledovníci Boha.“
„Čo by mal z nás?“
„Vykonávali sa obete. Ľudia museli obetovať dobytok, pšenicu, v niektorých prípadoch dokonca svojich synov. V biblii je dokonca podrobný postup, ako postupovať. Vtedy na seba brali podobu ľudí. Dokonca sa tvárili ako vaši mesiáši. To, na čo sa vtedajší človek pozeral ako na zázrak, by dnes len ťažko ohúrilo. Teraz však majú omnoho silnejšiu zbraň. Spôsob, ako vás zotročiť.“
„A to?“
„Signál.“
„Prosím?“
„Internet, mobilné vlny, televízia. Stávate sa slepými otrokmi modernej doby. Vtedy moji bratia robili všetko pre to, aby vám zamedzili inteligenčný rast. Teraz pochopili, že najľahší spôsob, ako vás obmedziť, je vám dať časť technológie. Alebo si myslíte, že ľudia spravili takýto skok za sto rokov len svojpomocne? Robíte len to, čo vám kto prikáže. Náhlite sa za pokrokom, strácate pravé hodnoty. Napríklad tá žena vzadu. Rozviedla sa so svojim manželom. Nechala mu dieťa, aby ju nebrzdilo v budovaní kariéry. Ale čas na alkoholické piatky si nájde vždy, ochotne a rada. Strácate sami seba. Stali ste sa otrokmi.“
„Ste Diabol. A Diabol klame, aby človeka zviedol na zlé chodníčky.“
„Nie som Diabol. Diabol je výsledok propagandy. Žiaľ, mám viac bratov, ktorí tu chcú vládnuť a nás, ktorí vám chcú ukázať cestu dopredu, je málo. Vidíme váš potenciál. Veríme, že by ste mohli byť pre vesmír prínosom. Viete, poznám mnoho rás. Niektoré sa sústreďujú na technológiu. Iné zas na výboje. Kultúru. Umenie. Ale vy? Vy ste mix všetkého. A pri správnej pomocnej ruke, mohli by ste dokázať skutočne veľké veci. Otázkou však ostáva. Ste pripravení?“
„Máme za sebou tisícky rokov presviedčania, že ste moštrum. Bude pre ľudstvo ťažké uveriť v opak.“
„Preto som sem predstúpil. Som si vedomý toho, že môžu nastať problémy. Viem, že drvivá väčšina z vás začne vyťahovať citáty z nejakej svätej knihy. Pamätajte však, že texty, ktoré čítate, sú od ľudí. Originály sú na bezpečnom mieste, aby k nim nikto z vás nemal prístup. A čo sa histórie týka? Vždy ju písali víťazi. Pravda ostáva skrytá len v spomienkach najstarších z nás. Preto by som rád ľudí vyzval. Otočte sa chrbtom modlám! Nežite ako kresťania, moslimovia, budhisti. Žite ako ľudia. Zahoďte okovy, ktorými ste spútaní. Žite jeden pre druhého. Viem. Ťažko veriť niekomu, kto vyzerá ako ja. Ale ako môžete slepo veriť druhej strane? Verte sebe. Verte v seba. Len tak môžete napredovať.“
„To znie, akoby ste sa chystal končiť.“
„Prišiel som viesť rozhovor, diskusiu. Pokiaľ nebudú znieť otázky, budem tu zbytočne sedieť. Vy musíte mať záujem vedieť.“
„Tak sa teda spýtam. Existuje nebo? Alebo peklo?“
„Pýtate sa, či existuje posmrtný život. Ak zomriem skôr, než vy, prídem vám odpovedať.“
„Ste zástancom teórie evolúcie?“
„Chcete tvrdiť, že evolúcia nezohrala na Zemi žiadnu úlohu?“
„Ale snáď nevznikol živý organizmus evolúciou kameňa.“
„Videl som národ, ktorý bol vyslovene z anorganického materiálu. Nevidím dôvod, prečo by človek nemohol vzniknúť z kameňa. V konečnom dôsledku, ľudia sa snažia vdýchnuť život strojom. Vytvárate umelú inteligenciu. Až sa vám to podarí, položíte základný kameň pre evolúciu úplne nového živého tvora. Ja som pri vašom začiatku nebol. Neviem, ako vynikol prvotný život tu. Netuším, ako vznikol prvý atóm vo vesmíre. Čo však viem je to, že robíte chybu. Za svoje zlyhania obviňujete bytosť rozsievajúcu zlo. Ak sa niečo podarí, ďakujete Bohu. Ale ste to vy. Vždy ste to vy.“
„A ako sa vyjadríte k zázrakom, ktoré sa vo svete dejú?“
„To, čo pre vás je zázrak, pre mňa je len trocha sústredenia. Dokáže to dokonca každý človek. Stačí trénovať. A teraz si predstavte, že sa všetci ľudia sústredia na jednu vec. Možno dokážete zmeniť zákony prírody. Pozerala ste niekedy horor, ktorý vás fakt vydesil?“
„Áno. Pamätám si, ako ma vystrašil každý zvuk noci. Dokonca by som odprisahala, že mi niekto škriabal na dvere.“
„A odvtedy sa to zopakovalo?
„Asi tri noci za sebou. Potom to ustalo.“
„A ja vám vysvetlím, prečo. Pozeranie filmu je určitá forma relaxu, keď si vyprázdnite myseľ. Sústredíte sa len na to, na čo sa dívate. Čím pútavejší a napínavejší film, tým lepšie. Vchádzate do stavu blížiacemu sa stavu mníchov, ktorí ovládajú telekinézu. Váš strach vám vsugeruje paranoju. A paranoja spôsobí, že myseľ sa sústreďuje na čokoľvek. Keď nadobudnete podozrenie, že nie ste sama, myseľ si predstaví dôkaz prítomnosti niečoho cudzieho a následne to niečo cudzie sa môže dočasne zhmotniť.“
Moderátorka sedí, pozerá sa na mňa. Uvažuje, čo by sa ma spýtala, ale akoby skôr chcela, aby som bol už preč.
„Viete, pred časom, keď som mal ľudskú podobu, šíril som tieto slová. Vyslúžil som si opovrhnutie. Okamžite na mňa všetci slovne útočili. Ale teraz, všetci tu sedíte, nikto nič nenamieta, dokonca som čakal, že do mňa niečo z publika priletí, ale miesto toho je tu ticho, strach, znechutenie...“
„Videli ste sa v zrkadle?“
Hneď, len čo to povedala, tak sa zháčila. Zľakla sa, že zašla priďaleko. Ja som sa len zasmial. Faktom ostáva, že som sa v zrkadle už nejakú dobu nevidel. Naposledy asi vtedy, keď som sa premenil.
„To bola trefná otázka. Myslíte, že som mal najskôr navštíviť maskérku, než som sem vošiel?“
Usmial som sa. Moderátorka sa však už uvoľniť nedokázala. Asi je na čase, aby som sa pobral.
„Už neostáva iné, ako sa s vami rozlúčiť. Som rád, že som sa mohol stretnúť s tak úžasnou a profesionálnou osobou, ako ste vy.“
„My ďakujeme vám, že ste nás poctil svojou návštevou. Na záver mi dovoľte len poslednú otázku. Čo plánujete ďalej?“
„Zmeniť svet, aby naše rodiny mohli žiť v bezpečí.“
Ten dodatok som si mohol odpustiť. Ale na tom nezáleží. Vstávam. Moderátorka sa dokonca postavila tiež a podala mi ruku. Prijal som. Prekvapilo ma, ako ju stisla. Nie príliš, ale aj tak, máloktorý chlap podá ruku pevne tak, ako ona. Myslím, že ju si na zoznam nemám dôvod pridávať.
Stojím pred budovou televízie. So zaklonenou hlavou dýcham nočný vzduch. Cítim všetok ten smog. Odkedy som sa zmenil, všetko je tak... intenzívne. Rozťahujem krídla. Vzlietam a smerujem k nebesám. Toto nebol môj posledný štek. Ešte o mne budete počuť. Lebo ja som ten, kto zmení svet. Pre rodinu.
(Ak sa vám článok páčil, ale chceli by ste položiť ďalšie otázky, napíšte mi ich a ja ich skúsim vložiť dnu)
