<!-- /* Style Definitions */ p.MsoNormal, li.MsoNormal, div.MsoNormal {mso-style-parent:""; margin:0cm; margin-bottom:.0001pt; mso-pagination:widow-orphan; font-size:12.0pt; font-family:"Times New Roman"; mso-fareast-font-family:"Times New Roman";} @page Section1 {size:595.3pt 841.9pt; margin:70.85pt 70.85pt 70.85pt 70.85pt; mso-header-margin:35.4pt; mso-footer-margin:35.4pt; mso-paper-source:0;} div.Section1 {page:Section1;} -->
Už sa nevrátila. Spočiatku som bol nahnevaný. Od výmeny prešlo päť minút a jej nikde. Po štvrťhodine konečne do toho sprostého mozgu dorazila informácia, že toto nemôže byť s kostolným poriadkom. Buď sa jedná o nemiestny vtip alebo sa vážne stalo niečo zlé. Pobehujem pomedzi stromami a volám na ňu. Odpoveďou mi je len smiech lístia. Už sa stmieva, ale jej nikde. Vyčerpaný som sa zvalil na kolená. Spočiatku som len so zavretými očami naberal sily a snažil sa skrotiť rozbúrenú myseľ. Potom som otvoril oči. A tu prišiel prvý štuchanec osudu. …
Z novými silami a náramkom v ruke sa ženiem a hľadám ďalšie stopy. Avšak nikde nič. Žiaden krik, žiadne potrhané kúsky tkaniny, rozhrabané lístie či stopy po aute. Žiadne stopy po ťahaní, súboji, skrátka nič. Bol som odhodlaný nájsť ju stoj čo stoj. Na políciu ma ani nenapadlo ísť, vždy tu bola šanca, že len zablúdila a ja ju tu odmietam nechať čakať cez noc v lese.
Dostal som sa až ku starému zrubu. Spočiatku som tam chcel požiadať o pomoc ale potom ma napadlo, že práve tam môže byť uväznená v rukách šialenca. Pomaly a opatrne sa zakrádam k zrubu, striehnem na najmenší šramot, pohyb. Nazerám cez okno dnu. Nevidím nič. Fakt nič. Niekto ich zvnútra zatemnil. Zvnútra som začul čosi ako piskot. Vyrazil som dvere a vpadol dnu. Na3iel som len stoličky, stôl, skrinku, skriňu, posteľ, v tej kostru a všade množstvo prachu. Na podlahe sa bili dva potkany a na striedačku pišťali podľa toho, ktorý ktorého kusol. Naštvaný som po nich skočil a vybil si na nich zlosť.
Ostal už iba strach a zimomravý pocit na chrbte. Sedím na posteli vedľa vycerenej kostry. Niečo na nej ma upútalo. Na ruke mala náramok. Presne taký, aký mám ja vo vrecku. V zúfalstve som z nej strhol ostatky prikrývky. To, čo som videl, ma prinútilo cúvnuť. Cez dieru v tričku som uvidel malú kostričku človiečika… A to tričko je presne to, čo som jej kúpil na Vianoce. Bolo to sakra drahé tričko, nejaký úplne nový štýl strihu či čosi podobné. Viem, že sa jej strašne zapáčilo. Skrátka, horúca novinka. Ale toto muselo mať aspoň desať rokov. Ani neviem, čo ma napadlo, začal som prezerať zvyšok izby. Skrinka sa celá rozsypala sotva som sa jej dotkol. V prachu som našiel len niečo, čo sa podobalo na staré ponožky až mi ruka narazila na čosi, čo už na dotyk nemohlo byť drevo či textil. Bolo to sklo. Pomaly vyťahujem z prachu tento nález. Najskôr som zbadal zašlý rám, sklo, fotku... Bol som na nej ja. Ja, ona a na pozadí zrub. Podstatne starší ja. Až teraz mi došlo, že cez okná sem prúdi svetlo. Ale veď boli zadebnené! Vybral som sa k nim. Zastavil ma vrzgot. Pozrel som sa hore a uvidel, ako trám poznamenaný vekom padá nadol...
Keď som sa prebral, dych mi vyrazil náraz do hrude a ruky omotajúc ma vytláčali posledné zvyšky života, čo som si stačil uchovať. Dlhé vlasy mi vleteli priamo do očí. Nebránil som sa. Bol som šťastný. Sen, čo som mal, ma prestrašil do špiku kosti. Aby som sa ubezpečil, pozrel som jej na zápästie. Žiaden náramok. Tento pohľad si všimla a hneď sa mi ospravedlnila, že ho stratila v lese. Nechcela sa vrátiť, kým ho nenájde avšak nemohla ma ani nechať dlho čakať. Prišla k autu. Tam som však nebol. Potom kdesi obďaleč začula rachot. Utekala tým smerom a našla ma v troskách starého zrubu vedľa kostry v poľovníckej veste. Tisíckrát sa ma pýtala, čo sa tam stalo. Takisto aj doktori a policajti. Avšak nevedel som to vtedy a teraz neviem už vôbec. Každopádne to, čo som tam zažil ma zmenilo. Vtedy som pochopil, čo pre mňa skutočne znamená a bol som ochotný urobiť čokoľvek, len aby bola v bezpečí.
Dlhé roky sme si žili v úžasnej harmónii. Naše šťastie bolo zo dňa na deň väčšie, aj keď samozrejme raz za čas, ako to už býva, jemne zakolísalo. Našťastie nič vážne. Trochu jej prekážalo, že moje obavy raz za čas prerástli vo fanatizmus. Potom som sa krotil. Dokonca sme postúpili o čosi ďalej – o pár týždňov budeme traja. Táto idylka žiaľ dlho nevydržala. Akurát sme sa v posteli rozprávali, keď som začul zvuky z dola. Ona nepočula nič. Zišiel som dolu s pištoľou v ruke, ktorú som mal stabilne ukrytú pod posteľou presne pre takéto situácie. Prehľadal som celé prízemie, no nič som nenašiel. Zrazu vrzgot na schodoch. Sledujem, ako ku mne schádza vysoký muž s tetovaním na čele. V ruke drží kladivo, vyholená hlava sa leskne v mesačnom svite. V druhej ruke drží hlavu. Nevidím do tváre, je mi otočená opačnou stranou ale tie vlasy spoznám kdekoľvek. Noc preťali tri výstrely. Muž klesol na zem. Pod ním sa rozširuje mláka krvy a ja stojím nad ním. Stojím a pálim. Až kým nemám prázdny zásobník. Otočil som muža na chrbát a zamrel. Vrátil som sa hore do izby, vložil do pištole zásobník. Hľadím do hlavne no miesto diery vidím tvár človeka, ktorého som zastrelil. Alebo skôr ženy... mojej.... jedinej...
