Tobiáš zaparkoval na opustenom družstve ďaleko za dedinou.
V hale sa svietilo. Vonku svietil iba mesiac. Adolf zdvihol
telefón a vytočil Sedlárove číslo. Nikto nedvíhal. Skúsil to
znovu a potom ešte jedenkrát.
„Adolf, čo že ste taký nedočkavý? Nebodaj máte o pána Líšku
strach?!“
„Práve naopak. Dúfal som, že ste nám všetkým ušetrili trápenie
a váš mozog už tečie niekam do žumpy.“
„To by sa pán Líška veľmi nepotešil. Naše osudy sú totiž
spojené.“
„A dokázal by ich necelý miliónik rozdeliť?“
„Bol by to dobrý štart.“
Willie vystúpil z auta. Hodil tašku s peniazmi o plechové dvere
haly, a hneď nastúpil späť. Sedlár otvoril dvere a zobral tašku do
ruky. Druhou mieril zbraňou na Adolfov mercedes.
„ Bože!“ - Millie sa strhla.
„Neboj, okná sú nepriestrelné.“
Sedlár istým krokom prešiel okolo nich, otvoril dvere na svojom
pickupe. Naložil peniaze na sedadlo spolujazdca vpredu,
naštartoval a odišiel.
Millie vyskočila z auta a už bežala k hale. Willie sa rozbehol za
ňou.
Adolfovi zazvonil telefón.
“Viktor?“
„Už ste si stihli prezrieť môj sen?“ - opýtal sa pokojne.
„Tvoj sen?“
„Chcel som založiť ten najlepší mäsokombinát a vyrábať tú
najlepšiu šunku na Slovensku. Teraz to tam bude chátrať. Taká
škoda..“
„Neviem, čo odo mňa chceš počuť. Niektoré plány sa nepodaria
podľa predstáv. To mi môžeš veriť.“ - Adolf nervózne sledoval
či z dverí nevyjde Millie s Michalom.
„Čo ste spravili s mojimi mäsiarmi?”
“Nič, zatiaľ len spia.“
“Vy ste ozaj partička amatérov.“ – smial sa Sedlár znechutene.
„Zvláštne. Teba hľadá každý policajt na Slovensku, ja mám
v ruke tiket na tridsaťštyri miliónov eur, ale my sme amatéri?!“
„No tak si pekne nachystaj ešte polovičku, inak sa postarám aby
si skončil v base ty, Adolf. Nezabúdaj, kto som!“
„Za čo konkrétne by som ja mohol byt obžalovaný? Že som si
požičal 10 miliónov a vsadil všetky čísla v lotérii? To nelegálne
nie je, to sme si overili. Okrem toho, obrátiť sa na políciu, bol
vždy náš plán B. Stali by sme sa slávnymi. O to nám síce nikdy
nešlo, ale tak sme pripravení urobiť aj nejaké kompromisy.“ -
reagoval pokojne.
Sedlár mlčal. Premýšľal nad svojim posledným tromfom a ako
ho zahrať. Mal pocit, že by mohol zo situácie ešte niečo
vyžmýkať. Než stihol zareagovať, Adolfovi na okno auta už
nástojčivo klopala Millie. Prerušil hovor a otvoril okno.
„Našla som ho. Je zamknutý v nejakom mrazáku. Nevieme sa
ku nemu dostať. Nevyzerá dobre.“
Adolf zdvihol telefón.
„Viktor, peniaze máš, ale nás človek je stále pod zámkom.“
„Nechávam si ho ešte chvíľu ako poistku. Myslím si, že je čas
vrátiť sa k tomu tiketu na tridsaťštyri miliónov eur.“
Adolf poslal Willieho, aby spravil pár fotiek modelu toho
mraziaku a snažil sa dopátrať k výrobcovi.
„Tvoje sebavedomie ma prekvapuje. Čo mi chceš ešte
ponúknuť, veď už nič nemáš.
„Čo tak Michalov život?“
„Život?“ - zopakoval Adolf nechápavo.
„Stlačím jeden gombík a za desať minút je z neho iba kus
zmrznutého mäsa.
„Urob to, a ja tvoju polohu rovno posielam polícii. Hádam si si
nemyslel, že ti len tak odovzdám osemstotisíc a nechám ťa ísť.
Kde máš istotu, že ťa celú dobu nesleduje polícia?„
Sedlár začal panicky prehľadávať tašku s peniazmi. Telefón mu
zapadol pod sedadlo.
Willie sa vrátil s fotkami od mraziaku. Adolf si mraziak
vyhľadal v laptope a po chvíli poslal Willieho hľadať sekeru. Vo
dverách sa zrazil s Millie. Tá smerovala k autu plná hnevu.
„To čo si mu urobil s nohami ty skurvená sviňa? - kričala do
telefónu.
Adolf sa na ňu prísne pozrel, ukázal na monitor a povedal: “Vie
ho pustiť na diaľku. Musíme vyjednávať.“
“Toto ti nedarujem!“
„No zdá sa, že by sme sa mali teda dohodnúť..“ - povedal Sedlár
po dlhej odmlke.
„Dobre, dám ti ešte ten milión, keď ho hneď pustíš. Hneď!.“ -
povedal pokojne.
„Desať.“
„Dobre, desať. Daj mi ten pin.“ - naliehal Adolf.
„Najskôr peniaze.“
„Po tom všetkom, čo si nám navystrájal, bude trvať niekoľko
mesiacov, kým nám výhru vyplatia. Bude to musieť dovtedy
počkať.“
„Vieš čo? Máš pravdu. Seriem na vás! Chcel som vás zabiť
všetkých, ale každý sa musí občas uskromniť. – stlačil tlačidlo
a ozvalo sa hlasné píp.
„Vypni to a ja ti zachránim živoť! – vyhrážal sa Adolf.
„Blafuješ, ani GPSka v taške nebola.“
„GPSka tam naozaj nie je. No peniaze sú namočené
v chemikálii, ktorá ťa za pár minút uspí. Vypni ten mrazák
a okamžite niekam zaparkuj!“ - kričal do telefónu Adolf.
„Blbosť.“
„Nie je to blbosť! Myslel som, že si zoberieš peniaze a budeš
vyjednávať! Rovnako skončili aj tvoji mäsiari. Stačilo natrieť
kľučky a čakať, kedy sa ukážu. Okamžite to vypni!! Ver mi. Je
to...“
Ozval sa náraz a spojenie sa prerušilo.
Z haly vybehla zdesená Millie s Tobiášom.
„On spustil mrazenie!!“
„Ja viem. Kde je Willie? Poslal som ho hľadať sekeru.“
„Tu je tá sekera.“ Kričal Willie a bežal k Adolfovi.
„Tobiáš, zober ju a nastúp do auta. Vy dvaja, hľadajte poistky.
Millie a Willie sa rozbehli dnu. Adolf zaradil rýchlosť a dupol
na plyn. Prešiel sotva dvesto metrov, keď prudko zabrzdil pred
stĺpom elektrického vedenia. Vyskočil von a začal rúbať do
dreva. Rúbal zo všetkých síl, ale išlo to príliš pomaly. Tobiáš
sledoval, či sa v hale medzitým nezhasne. Znamenalo by to, že
Millie našla poistky.
„Teraz ty!“ - podával mu vyčerpaný Adolf sekeru.
„Takto to nepôjde..“
Odhodil sekeru, otvoril dvere na aute, zaradil spiatočku
a zakričal Adolfovi.
„Odstúp!“
Zacúval pár metrov, zapol si pás a pridal. V momente nárazu
vnímal len airbeg a iskrenie pretrhnutých drôtov. Na palubnej
doske sa rozsvietili červené svetlá, a halu zahalila tma. Obaja sa
rozbehli k nej. Keď dobehli dnu, Millie už ťahala spútaného
Michala von z mraziaceho boxu.
Adolf mu nechtiac stúpil na poškodený prst a Michal zastonal.
„Bože on žije!“ - zvolala Millie.
„Čo to má s nohami?“
Tobiáš si vyzliekol tričko a čo najopatrnejšie mu ich obväzoval.
Adolf mu kvapol do úst pripravený roztok a Michal okamžite
zaspal.
„To je proti bolesti, nenecháme ho trpieť.“
Rýchlo naložili Michala do poškodeného auta a naštartovali.
Smerovali domov.
Neprešlo ani desať minúť, keď si pri ceste všimli Sedlárove
havarované auto.
„No ty brďo! “- reagoval Willie.
„Fakt ho to odpálilo.“- povedala Millie chladne.
Tobiáš odstavil auto a Adolf sa pobral k Sedlárovi. Jeho telo pri
náraze prerazilo čelné sklo, no zaseklo sa, a ostalo trčať
v grotesknej polohe. Telo ani dnu, ani von. Peniaze ostali pod
sedadlom aj s telefónom. Bolo ťažké sa k nim dostať, no Adolf
ich nakoniec vyhrabal.
„Skús ešte pohľadať kľúč k putám.“- pripomenul Tobiáš.
„To vyriešime už doma, nie je čas.“
Nastúpili rýchlo do auta a pridali plyn.
