Michal sa zobudil spolu s vychádzajúcim slnkom. Dal si sprchu, oholil sa a obliekol si oblek. Takto pripravený prišiel do spoločenskej miestnosti, kde na jeho prekvapenie vládol čulý ruch. Millie, Willie a Stano sa očividne bavili celú noc. Tobiáš stál pri kávovare a ponúkal mu šálku. Adolf raňajkoval a pozeral do tabletu.
„Vidím, že si už pripravený.“ - poznamenal Adolf pri pohľade na Michala.
„V noci som sa trikrát zobudil. Snívalo sa mi ako sa s Kurtom hádam po nemecky.“ - priznal a napil sa zo šálky.
Adolf sa len zasmial a pokrútil hlavou.
„Kedy tu má byť to auto s doprovodom?“- opýtal sa Michal.
„O desiatej.“ - odpovedal Adolf s hlavou v tablete.
„Dobre, dobre.“ povedal si Michal pre seba.
„Miško,máš ešte more času. Pokojne sa choď prezliecť a bež si zacvičiť, alebo tak.“ - povedala Millie nie celkom triezvym hlasom.
Michal sa na seba pozrel a usúdil, že má pravdu. Dopil kávu a šiel sa prezliecť. Ešte než odišiel, začul ako sa Stano pýta Adolfa.
„Ozaj vás nemám odviezť?“
„Nie, nechcem aby ťa videla ochranka.“ - povedal Adolf vážne.
Keď sa vrátil do spoločenskej miestnosti, našiel všetkých pred obrazoukou ako povzbudzujú Millie a Tobiáša. Tí práve hrali tenis online.
„No, je fajn vidieť, že vás ostatných nervozita nezasiahla tak, ako mňa.“ - povedal uštipačne.
„To je presne tvoj problém, nevieš sa uvoľniť.“- povedala Millie a zasmečovala.
„No keď som sa včera uvoľnil, neskončilo to dobre.“ – priznal.
„Nesprávne uvolnenie, mal by si skúsiť toto.“ - povedal Tobiáš a z celej sily naznačil forhend.
„No počkaj ty buzna!“ - povedala Millie a zahrali nechytateľný úder.
Na okamih na stalo ticho.
„Tu máš, ty štetka.“ - povedal Tobiáš, zasmial sa podal.
Všetci sa na seba prekvapene pozreli a vybuchli od smiechu. Millie sa pre smiech netrafila a Tobiáš jej poslal vzdušný bozk.
„Tak ty takto, no dobre.“ - odpovedala Millie.
Michal si prisadol a bavil sa na ich výmenách. Potom si dal jeden set s Adolfom a jeden so Stanom. Úplne stratil pojem o čase a vypustil z hlavy všetky ostatné veci. Adolfovi zrazu zavolala bezpečnostná spoločnosť, že sú pripravení. Adolf ich vyzval, aby chvíľu počkali. Všetci pozorne počúvali ako telefonuje.
„Tak a je to tu, ide sa na to.“ – povedal.
„Chalani, držím palce a do večera tu chcem vidieť desať miliónov, inak si ma neželajte. My ideme spať. Pokojne však zavolajte, ak bude niečo nové.“ - povedala Millie a zobrala Willieho za ruku.
„Jasné šéfka.“ - povedal Adolf a zasalutoval.
„Hlavne sa nedajte zlomiť, ok?!“ - povedala vážne tichým hlasom.
„Sme pripravení, myslím si, že to dobre dopadne.“ - uistil ju Adolf.
„Cool.“ - povedala Millie a dala mu pusu na líce.
Potom sa otočila k Michalovi a predtým ako mu dala pusu sa ho ešte opýtala.
„V pohode?“
„V pohode.“ - povedal Michal s úsmevom.
Obaja sa šli prezliecť a potom spoločne vyšli na ulicu. Podali si ruky s ochrankármi, prehodili pár zdvorilostných fráz a potom vyrazili. Adolf šoféroval svoj Mercedes a v spätnom zrkadielku sledoval pancierové vozidlo. Pár minút pred príchodom do banky zazvonil Michalovi telefón a Kurtova osobná asistentka ich navigovala do podzemnej garáže. Parkovisko bolo skoro prázdne. Hneď ako zaparkovali, už ich čakala a privítala. Odprevadila ich do zasadacej miestnosti bez okien a ponúkla niečo na pitie. Michal si vyložil na stôl pripravené materiály, Adolf mu však povedal, aby ich vrátil späť do aktovky. Presne o dvanástej prišiel aj Kurt so svojimi právnikmi. Po pár minútach zdvorilostných fráz sa Kurt ujal slova.
„Takže, môžeme pristúpiť k podpisu zmluvy?“ - povedal dokonalou nemčinou.
„Obávam sa, že musíme ešte prejednať odstavec dva na tretej strane.“ - oponoval Adolf.
Kurt aj jeho právnici sa len pousmiali.
„To je veľmi zaujímavé, tento bod som včera osobne s pánom Líškom prebral.“ - povedal Kurt s vážnou tvárou.
„Áno, ale pán Líška nie je právnik a až ten nás upozornil na možné riziko tejto časti zmluvy. Kde máme istotu, že zmluvu nevypoviete hneď po jej podpise?“ - pokračoval Adolf.
Adolf sa pozeral Kurtovi priamo do očí a na dlhé minúty nastalo hrobové ticho.
„Banka by tým prišla o milión...“ - začal Kurt.
Adolf len zdvihol čelo a Kurt vetu nedokončil.
„No dobre, musel som to skúsiť.“ - povedal so širokým úsmevom.
Kurt dal signál jednému z právnikov a ten vytiahol druhú zmluvu. Adolf len pobavene pokrútil hlavou.
„Navrhujem prestávku nech sa máte možnosť oboznámiť s touto verziou. Budeme pokračovať o jednej. Súhlasíte?“
Adolf prikývol. Kurt s právnikmi sa zdvihli a nechali ich v miestnosti samých. Michal sa s úľavou pozrel na Adolfa a ten tiež vyzeral, že sa mu uľavilo.
„Prepáč Al, ešte dobre, že...“ - začal Michal.
Adolf na neho hodil prísny pohľad a Michal si uvedomil, že ich môžu stále niekto počúvať. Adolf sa načiahol po novú zmluvu, ktorú právnik nechal na svojej časti stola. Vytiahol telefón a postupne nafotil každú stranu. Potom ju posunul Michalovi na čítanie a on sa už len ďalej venoval svojmu telefónu. Michal si hneď uvedomil, že táto zmluva nie je medzi bankou a nimi, ale medzi nimi a priamo Kurtom. Upozornil na to Adolfa. Ten sa len začudoval a pustil si na telefóne hru. Hral ju až pokiaľ sa nevrátil Kurt. Právnik už prišiel iba jeden.
„Tak, čo hovoríte na túto verziu?“ - opýtal sa Kurt bez okolkov.
„Zásadný rozdiel v tejto zmluve sme si nemohli nevšimnúť.“ - priznal Michal.
„Vaša spoločnosť nespĺňa ani základné podmienky pre udelenie pôžičky v takejto výške, to je vám asi jasné. V podstate okrem prenajatých kancelárií a veľkých ambícií, nemáte nič. Predstavenstvu som to ani nepredstavil. Nebola žiadna šanca, aby ju schválili. Na druhej strane, som vám zaviazaný a chcem sa odvďačiť. Preto vám ponúkam túto možnosť.“ - povedal pokojne.
„Veľmi si to vážime.“ - dodal Adolf.
„Viete mi ukázať, akú máte pripravenú stratégiu?“- opýtal sa Kurt.
Adolf dal znamenie Michalovi a ten vytiahol pripravenú zložku. Preberali jednotlivé body a nástroje, ktoré by Michal použil, ak by zlyhala operácia žatva. Kurt sa zdal byť spokojný a dohodli sa, že ho budú informovať o vývoji. Rukou naznačil asistentke, aby mu priniesla kľúč. Spolu prešli k druhej kancelárii. Na stole boli pripraven peniaze a zmluva na podpis. Michal bol prekvapený, keď videl, aké obrovské množstvo peňazí to je. Boli v dvadsiatich balíčkoch obalené v celofáne, každú sto eurovku však bolo jasne vidieť. Podali si ruky a bez akýchkoľvek ceremónií podpísali zmluvy. Kým sa Kurt lúčil, a jeho asistentka priviedla ochrankárov, ktorí zbalili bankovky do pripravených tašiek. Michal si jednu poťažkal. Mal čo robiť, aby ju zdvihol. Každý z ochrankárov potom zobral po dve tašky a v sprievode asistentky spoločne nastúpili do výťahu. Zviezli sa až na parkovisko. Tam ich už čakalo opancierované s otvorenými zadnými dverami. Vložili peniaze do trezoru, zamkli ho, a kľúč dali Adolfovi. Michal s Adolfom sa ešte poďakovali asistentke a nastúpili do auta.
„No to by sme mali.“ - povedal Adolf a naštartoval.
„Tak na toto nikdy nezabudnem.“- priznal Michal ako vychádzali z podzemnej garáže.
„Naposledy som bol takýto vzrušený, keď sme hekli“ - Adolf sa pozrel na Michal a dodal.
„No už veľmi dávno.“
Za normálnych okolností by sa Michal okamžite zaujímal čo to hekol, teraz však len sedel a spracúval myšlienky. Na diaľnici za Viedňou zavolali ostatným. Jediný, kto nespal, bol Tobiáš. Povedali mu, že majú po čo šli. Do pol hodiny sú v Bratislave a všetko mu porozprávajú.
Adolf otvoril bránu na garáži a obe autá vošli dnu. Ochranka pod Adolfovým dohľadom preniesla peniaze do jeho domáceho trezoru. Zamkol ho a odprevadil ich späť do garáže. Podpísal protokol, poďakoval sa keď sa brána za nimi zatvorila, spustil alarm. Cestou do spoločenskej miestnosti zaklopal Adolf na dvere, kde spali Millie a Willie. Stano spal v obývačke. V momente ako sa otvorili dvere, bol hore.
„Už ste späť? Ako to šlo?“ - opýtal sa Stano.
„Celkom dobre. Chceš vidieť ako vyzerá desať miliónov v hotovosti?“ - opýtal sa ho Michal.
„Jasné!“ - ozvalo sa spoza dverí.
„Tak to si nedám utiecť!“ - pridal sa Tobiáš.
„Al, ja sa rád pozriem tiež.“ - pridal sa Michal.
Adolf ich všetkých zobral do pivnice a otvoril trezor. Millie sa pozrela na Adolfa a opýtala sa či, môže jeden balíček rozbaliť. Ten sa iba zasmial a pritakal. Millie začala trhať celofán až sa dostala k bankovkám. Stano s Tobiášom si tiež vytiahli balíček a začali ho rozbalovať . Michal ponúkol Willieho, aby si tiež jeden zobral, ten však len smutne ukázal svoju zmrzačenú ruku.
„Je to krásny pohľad.“ - povedal Willie.
„Bože, hneď sa mi chce ísť do obchodu.“- povedala Millie.
„Poznám lepšie miesta, kam by som zobral takýto balíček.“ - povedal Stano a privoniaval k bankovkám.
„Ako zaujímavo voňajú.“ - povedala Millie.
„Podľa mňa prišli priamo s Haarlemu.“ - povedal Michal.
„Čo? Jak z Hárleme? Netlačia sa v Európe?“ - opýtal sa Stano.
„Haarlem je v Holandsku, podľa sériového čísla sa to dá spoznať. Eurá pre Slovensko sa tlačia aj v Nemecku a Francúzsku, teda okrem mincí.“ - povedal Michal a tiež si prezrel jeden z balíčkov.
„Aj vy máte také silné nutkanie zobrať dva tri do náručia a strašne rýchlo niekam utekať?“ - opýtala sa Millie.
„Ani nie.“ - povedal Adolf.
„Tebe to verím, ty si nikdy nebol chudobný.“ - povedala Millie a z tváre sa jej vytratil blažený výraz.
„Keď tu skončíte, zatvorte trezor. Ja si idem dať hore panáka.“ - povedal Adolf.
„Idem s tebou, potrebujem ho tiež.“ - pridal sa Michal.
Stano s Tobiášom vrátili balíčky do trezoru a nasledovali Adolfa.
„Idem aj ja, toto som nemala vidieť.“ - povedala Millie s úsmevom, a vrátila balíček bankoviek do trezoru.
„Inak pokojne sa ponúkni, ak ti to urobí radosť.“ - žmurkol na ňu Adolf.
„Vieš čo?! Urobí.“ - povedala Millie.
Vrátila sa k trezoru, zobrala za hrsť bankoviek a zatvorila trezor. Adolf s Michalom sa zasmiali a odišli. Millie sa začali bankovky sypať na zem. Willie si kľakol a pomáhal jej ich zbierať. Stano sa tiež zohol, jednu zodvihol.
„Ja sa po kilo zohnem rád.“ - povedal a vložil si ju do vrecka.
„Ideš mi kilo starý, ok?!“ - povedala Millie a spoločne sa zasmiali.
Spoločne si sadli na gauč v spoločenskej miestnosti a živo diskutovali.
„Aj vás napadlo vykašlať sa na celú akciu, rozdeliť si peniaze a začať nový život?“ - opýtal sa Stano.
Všetci na neho prekvapene pozreli. Adolf sa zamračil a pokrútil hlavou.
„To ani nie. Keď som však včera zaspával, prebleskla mi hlavou myšlienka vykašlať sa na žatvu, a užiť si tých stosedemdesiat tisíc.“ - priznal Michal.
„A prečo si to neurobil?“ - opýtal sa Tobiáš.
„Zradil by som celý Klub a prišiel o vás. Úprimne povedané, ste mi drahší ako všetky peniaze dole v trezore.“ - povedal Michal.
„Cítime to rovnako Miško.“ - povedala Millie aj za Willieho.
Adolf ho objal a Tobiáš s Millie a Williem sa pridali.
„Vy ste ozaj úplne iná generácia, ale aj tak vás mám rád.“ povedal Stano.
„Aj my ťa máme radi“ - dodal Michal.
„Mám z nás dobrý pocit.“ - pridal sa Adolf.
„No dobre, stačilo.“ - povedal Stano a vrátil sa na gauč.
„Nesadaj si, potrebujem vám niečo ukázať.“ - povedal Adolf.
Zobral ich do kancelárie, kde už mal na stole pre každého pripravený zväzok tiketov a pri nich taška.
„Tieto tašky som kúpil v špeciálnom obchode s bezpečnostnými pomôckami. Treba dve ruky na ich otvorenie a bezpečnostný gombík, ktorý keď stlačíte, spustí sa alarm.“ začal vysvetlovať.
Willie dostal inú tašku, pre jeho problémy s rukou. Adolf im vysvetlil aj ďalšie bezpečnostné prvky a nakoniec vytiahol UV baterku. Ukázal na roh každého tiketu kde bolo poradové číslo.
„Takto sa dá skontrolovať, či ste nejaký tiket nestratili. Ak predsa áno, stačí mi zavolať a nahlásiť jeho číslo.“ - dodal Adolf.
„To si kedy stihol?“ - opýtala sa Millie.
„Nevypisoval som to rukou, našiel som tú funkciu na tej novej tlačiarni.“ - zasmial sa Adolf.
„Paráda.“ - povedali Michal a Stano súčasne.
Každý si zobral jednu tašku a vložil do nej svoju časť tiketov. Adolf ich zobral do garáže a po jednom im dal kľúč od auta.
„Willie, keďže ty nešoféruješ, používaj taxík.“ – navrhol.
„ Tu máte lístok so zoznamom hotelu, kde máte rezervované izby. Každá izba má trezor, alebo aspoň bezpečnostnú schránku, kam môžete uložiť peniaze na noc.“ – dodal.
Dohodli sa, že každý večer o deviatej si urobia konferenčný hovor aby si povedali, ako to v daný deň šlo a o jednej pošlú správu do spoločnej skupiny, že sú v poriadku.
„Aj vy ste takí vzrušení, ako ja?“ - opýtala sa Millie.
„Ja teda určite.“ - priznal Tobiáš
Stano si len pohladkal tašku.
„Ja sa už neviem dočkať ,až bude plná peňazí.“
Chvíľu sa bavili, koľko sa do tašky zmestí peňazí. Nakoniec sa rozhodli ísť si to vyskúšať. Prešli k trezoru a Adolf im dal kombináciu. Do tašky sa pohodlne zmestili sedemdesiat tisíc a zhodli sa na tom, že viac pri sebe nebudú nosiť z bezpečnostných dôvodov. Vrátili sa späť do spoločenskej miestnosti a diskutovali o tom, čo sa môže a nemôže stať. Žasli nad tým, ako za dva týždne od momentu, kedy sa nápad zrodil, majú rozbehnutú najväčšiu akciu svojich životov.
Millie si stále písala s Králikom. Okolo desiatej vyhlásila, že sa s ním ide stretnúť. Stano ju šiel odviezť. Tobiáš mal pred sebou dlhú cestu,tak ich lúčenie v garáži bolo o to intenzívnejšie.
„Vo štvrtok večer sa tu všetci stretneme a spoločne si užijeme losovanie, ok?“ - povedala Millie.
„Dávaj na seba pozor, Millie.“ - povedal Michal.
„Ty berieš na východ dva milióny eur a ja si mám dávať pozor?!“ - povedala a zasmiala sa.
Nakoniec k nej prišiel Willie a pri objatí jej niečo pošepkal do ucha. Millie na znak súhlasu prikývla a pobozkala ho. Sadla si do auta a Adolf im otvoril bránu. Michal s Tobiášom šli spať. Adolf s Williem sa vrátili do spoločenskej miestnosti a bavili sa až do pol druhej rána, kým neprišla Millie domov. Hodila do seba pár pohárikov a šli aj oni spať.
O pol siedmej ráno sa Michal stretol s Tobášom v spoločenskej miestnosti.
„Čo si dáš na raňajky?“ - opýtal sa Michal.
„Kávu.“ - povedal Tobiáš.
„Ani ja nemám na nič chuť, v noci som bol trikrát srať na záchode.“ - priznal Michal.
„Ani mi nehovor. Až keď som sa dnes ráno pozeral do zrkadla, uvedomil som si, čo sa chystáme urobiť.“ - povedal Tobiáš.
Popíjali kávu a keď skončili, spoločne išli k trezoru. Nabrali si určené množstvo bankoviek a preniesli ich do áut. Rozlúčili sa objatím a popriali si veľa šťastia. Na diaľnici šli za sebou ,pokiaľ len mohli. Keď Michal schádzal z diaľnice, ešte si zamávali. Pozeral do navigácie ktorá ho viedla priamo k hotelu. Chvíľu premýšľal či ho v hoteli ubytujú, keďže bolo len deväť hodín, a check in bol zvyčajne po druhej. Zaparkoval pred hotelom a dvakrát sa uistil, že zamkol auto. Prešiel k recepcii a povedal svoje meno.
„Už na vás čakáme pán Líška.“ - povedala recepčná.
Dostal kľúč a pomocník mu pomohol odniesť kufre do izby. Tašku s peniazmi sa rozhodol niesť sám. Čakal hotelovú izbu. Namiesto toho ho čakal apartmán s balkónom a nádherným výhľadom. Zastrel všetky okná, sadol si na tašku s peniazmi a chvíľu študoval ako sa obsluhuje trezor. Vyskúšal si ho, až potomdoňho vložil bankovky. Rozbalil jeden polmiliónový balíček a vložil si časť do tašky. Vedel, že každý deň musí podať skoro dve stovky tiketov a tak mu nezostával čas nazvyš. Zamkol trezor a skontroloval si zoznam predajných miest národnej lotérie. Tašku s peniazmi mal prehodenú cez rameno a hneď ako zatvoril dvere na hotelovej izbe, začal cítiť obrovské vzrušenie.
„Ukľudni sa prosím ťa!“ - povedal si nahlas.
Snažil sa zhlboka dýchať, srdce mu bilo ako o závod. Prešiel okolo recepcie a musel sa sústrediť, aby šiel normálnym krokom. Sadol si do auta a cítil ako sa mu rosí čelo. Vytiahol si cigarety a zvyšné tri dofajčil jednu po druhej. Naštartoval a vydal sa na prvé miesto na svojom zozname. Zaparkoval na parkovisku pred obchodným domom a vošiel dnu. Vošiel do trafiky a o vypýtal si cigarety. Až na otázku, či to bude všetko, sa odhodlal vytiahnuť prvý tiket a podal jej ho. Ruku mal tak spotenú, že na tikete nechal vlhkú škvrnu. Predavačka bezmyšlienkovite vložila tiket do terminálu. Až keď uvidela výslednú sumu, rozšírili sa jej oči.
„Pane, asi tam budete mať chybu, takto by ste platili tisíc sedemsto eur. Nebojte sa, hneď to stornujem.“ - povedala s úsmevom a pokrútila hlavou.
„Nie, nie nechajte ho, tak to má byť.“- zahabkal a z tašky narýchlo vytiahol za hrsť stourových bankoviek.
Predavačke spadla sánka. Na moment sa zastavila a váhala čo urobiť. Michal začal rátať bankovky a položil ich na misku na drobné.
„Tisíc sedemsto tridsať za tiket a štyri za cigarety. Tu máte tisíc osemsto. Nech sa páči.“ - povedal a odstúpil o krok dozadu.
Predavačka nedôverčivo pristúpila k bankovkám a začala na každej kontrolovať ochranné znaky. Za Michala sa postavil ďalší zákazník a pozoroval, ako si predavačka prehliada bankovky jednu po druhej. Skúmavo sa zahľadel na Michala. Pot mu začal prúdiť aj z miest, o ktorých si myslel, že to nie je možné.
„Vy idete kúpiť celú trafiku?“ - opýtal sa zákazník položartom.
Michal na moment zaváhal a uvedomil si , ako sa postavila ďalšia pani do radu za neho. Otočil sa najskôr pozrel na predavačku, až potom na zákazníka za ním.
„Máte nejaký dôvod prečo ma tu zdržiavate?“ - dopovedal a pozrel na predavačku.
„Ty si ale dobrý kokot.“ - povedal muž bez okolkov.
Predavačka pokrútila hlavou a bolo na nej vidno, že s výrokom súhlasí. Prestala kontrolovať bankovky a otvorila kasu. Dala mu výdavok a nakoniec podala tiket.
„No, tak vám želám veľa šťastia.“
Zobral tiket aj výdavok a šiel rovno k autu. Sadol si, naštartoval a naplno pustil klimatizáciu. Uvedomil si, že sa bude takáto situácie opakovať ešte raz, tak dostane infarkt. Začal vážne uvažovať nad zrušením celej akcie. Zavolal teda Adolfovi a začal mu opisovať čo sa práve stalo. Adolf sa smial tak silno až sa z toho rozkašlal. Ešte počas toho ako hovoril, pridal do telefonátu aj ostatných.
„Čo sa smeješ? Skoro som dostal infarkt. Si mal vidieť tú predavačku ako si prezerala každú bankovku, či je pravá. Ja neviem. Takto to nemôže pokračovať.“ - povedal Michal.
„No Michalko, keby si nemal v piatok ten svoj úlet, tak by si s nami presne tieto situácie cvičil.“ - povedala Millie.
„Presne tak, ja už mám podanú skoro polovicu.“ - povedal Adolf a stále sa uchechtával.
„Ja som prepotil aj spodné prádlo. O to a mám podaný jeden! Ako to robíš?“ - pýtal sa.
„Musíš mať svoj príbeh. Niečo uveriteľné. Ja hovorím, že mi vyplatili manželkinu životnú poistku, no tie špinavé peniaze nemôžen ani cítiť a chcem sa ich zbaviť.“ - povedal Adolf.
„Ja som bohatý rakúsky dôchodca s vášňou pre hazard. Akurát som predal svoje sídlo, tak nejakých pár tisíc na lotériu je “fíl špás“.“- povedal Stano.
„Stano ty si ozaj povedal niečo po nemecky?“- prekvapene skonštatoval Michal.
„Za milión eur?! Hej!“ - priznal Stano.
„Ja som zase poslancova manželka, čo našla doma ukryté množstvo peňazí a som strašne zdrvená lebo som si myslela, že ten môj je poctivý. No tak ich chcem čo najrýchlejšie vrátiť štátu tak, aby sa k nim ten bastard už nevedel dostať. Ale zvyčajne stačí, ak na mne vidia, že sa idem rozplakať a na nič sa ma nepýtajú.“ - vyhŕkla zo seba Millie.
„Mal si tam v piatok byť, ozaj to vie predať.“ - povedal Willie pobavene.
„Teraz sa cítim ešte horšie za ten piatok, prepáčte mi.“- dodal.
„Ja navrhujem, že za trest si musí ísť kúpiť zlaté hodinky, poriadnu zlatú reťaz na krk a hends free sadu. Budeš musieť arogantného, povíšeneckého zbohatlíka. To ti bude stačiť. Vyložíš na pult pár tiketov a balíček peňazí. Môžeš predstierať, že s niekým telefonuješ a ak sa ťa predavačka niečo opýta, tak jej daj ten pohľad z piatka.“ - navrhol Tobiáš.
„To nie je zlý nápad. No a môžeme povedať, že si v piatok tiež trénoval s nami.“ - povedala Millie pobavene.
Michal súhlasil a nasmeroval si to do hotela. Osprchoval sa, obliekol si farebnú košeľu a rozopol si gombíky tak, aby mu bolo dobre vidno hruď. Bolo mu jasné, že aby bola ilúzia presvedčivejšia, musí si dokúpiť to správne oblečenie. Zatvoril izbu a obliekol si kabát, aby vyrazil na nákup. Cestou zbadal záložňu, no nevedel nájsť miesto na zaparkovanie. Povedal si, že sa pokúsi dostať do svojej role, a tak zaparkoval na trávniku. Kabát nechal v aute a vošiel do záložne. Pošrabal si nie príliš hustú hruď a ukázal prstom na mladú predavačku za sklenenou stenou.
„Ty, aké máte reťázky?“ - povedal bez pozdravu.
Predavačka pokojne ďalej sedela a čítala knihu. Na moment zdvihla hlavu a premerala si zákazníka. Na moment pozrela aj na zaparkovane auto a vrátila sa k čítaniu.
„Posledné dva výklady.“ – povedala.
Michal si ich prezrel, no boli veľmi decentné.
„Nejakú hrubšú nemáš?“ - povedal s prízvukom a vytiahol z tašky kôpku bankoviek a zamával nimi.
Michal si všimol ružovkastý obal knižky, ktorú práve čítala a hneď ju spoznal. Všeobecná ekonomická teória od Lysého, sám mal doma kópiu. Bolo mu jasné, že je prváčka na Ekonomickej. Chcel sa usmiať a opýtať na ktorej je kapitole, hneď však tú myšlienku zavrhol. Mladá predavačka odložila knižku a vytiahla zo zásuvku podložku so skutočne hrubými zlatými reťazami. Michal ukázal na tu najhrubšiu a vypýtal si k nej aj zlatý kríž. Opýtal sa aj na hodinky a bol prekvapený, aká veľká je ich ponuka. Jedny si vybral. Mladá predavačka pochválila jeho výber a spočítala cenu pri pokladni.
„osemtisíc dvesto štyridsaťsedem eur retiazka, štyritisíc štyristo krížik a jedenásťtisíc štyristotridsať za hodinky. K tým Vám ešte prinesiem záručný list a škatuľku. Všetky naše zlaté produkty sú certifikované a dostanete k nim aj potvrdenie o originalite.“ - povedala študentka s obrovským úsmevom.
„To nebude treba Micka.“ - povedal a Michal a otvoril tašku.
„Dvadsať štyri tisíc sedemdesiat sedem.“ povedal si Michal pre seba a začal odpočítavať bankovky.
Študentka sa zháčila a sumy si rýchlo hodila do kalkulačky. Michal jej podal peniaze a ona ich začala prepočítavať. Michal si zatiaľ zobral retiazku a zavesil na ňu kríž. Zložil si svoje staré hodinky, vložil si ich do vrecka a nasadil si “nové“. Potom si na krk dal aj reťaz a pocítil jej váhu a chlad na krku. Pozrel sa do zrkadla a mal čo robiť aby sa nerozosmial. Jeho úsmev si všimla aj predavačka.
„Dobrá čo?!“ – povedal.
„Je bohovská.“ - povedala a mykalo jej kútikmi.
„No čo všetko v poriadku?“ - opýtal sa Michal.
„Áno, áno len ste mi dali veľa.“ - povedala a vložila do okienka deväťsto dvadsaťtri eur.
„To je pre teba. Len mi sľúb, že si poriadne prečítaš Richarda Thalera.“ - povedal a načiahol sa k dverám.
Chcel ich otvoriť. Namiesto toho do nich vrazil nosom. Obzrel sa na predavačku, ktorá tam stála s otvorenými ústami. V tom momente sa spamätala a šťuchla do gombíka, ktorý uvolnil zamknuté dvere. Michal vyšiel von a nasadol do auta. Do navigácie zadal adresu ďalšieho obchodného centra, kde si dokúpil oblečenie a šiel vyskúšať svoj nový zovňajšok do ďalšej trafiky. Vyložila na pult päť stávkových lístkov a predavačka mu bez jediného slova vystavila tikety. Vyložil na pult peniaze, tá ich v rýchlosti prepočítala a dala mu výdavok. Tikety aj výdavok si rýchlo vložil do tašky a rukou s okázalým gestom pri odchode zamával.
Do večera obchádzal predajné miesta až sa z toho stala rutina. Večer pri konferenčnom hovore si porozprávali zážitky a všetko šlo podľa plánu. Michal vypočítal, že takýmto tempom sú do stredy s podávaním hotoví. Dal si večeru v hotelovej reštaurácii a pokojne zaspal.
