Ako sa čas stretnutia blížil, stále viac sme sa sústredili na týchto pár osôb. Jedným z nich bol aj Roman. Nik o ňom nič nevedel, až napokon sme našli číslo na jeho otca. Zavolal som mu, ale ani on nevedel jeho číslo. Zvláštne, no dal mi aspoň adresu, kde by mohol bývať. Šiel som teda za ním, no nik mi na zvonenie neodpovedal a ja som to nakoniec nechal tak. Stretávka bola úžasná a sám som bol prekvapený, koľko nás nakoniec prišlo. Nevideli sme sa 13 rokov, ale stále som cítil to puto. Hovorili sme o všetkom. Manželoch, manželkách, frajeroch, frajerkách, deťoch, práci. Ako šiel čas, témy boli čoraz rozmanitejšie. Často som odpovedal na otázky typu, čo je s tým a s tým a či sme ešte vôbec všetci. Vtedy sa možnosť, že by sme neboli, zdala tak vzdialená, že sa o tom dalo hovoriť bez zábran, či starostí. Ostali sme až do záverečnej a každý sa zhodol na tom, že si to musíme v dohľadnej dobe zopakovať. Možno nás nabudúce príde viac. Ubehli dva týždne a ja som zozbieral fotky od prítomných fotografov, “zavesil“ fotky na internet, pripravoval mailing list a tešil sa ,ako to všetko dobre dopadlo. Začal som si písať s pár spolužiakmi, občas nejaká správa, mail, kde tu smska. Správu, ktorú som dostal v to ráno som ale ozaj nečakal. „Cau Miso oznamujem smutnu spravu Roman spachal v piatok samovrazdu, ked budem vediet viac datum pohrebu a tak ak sa ho teda dozviem tak dam vediet, ak mas kontakt aj na ostatnych tak to rozposli ak mozes. Tak predsa je nas uz o jedneho menej.“ Ostal som ako obarený. Najskôr som si myslel, že je to len zlý vtip a Roman to zorganizoval za to, že som ho nepozval. Bol vždy vtipkár a dúfal som, že tento je na môj účet. Nebol a do mňa sa vkrádal zvláštny pocit. Mohol som urobiť trochu viac? Určite, možno keby...hmmmBol som na pohrebe. Spolužiak, 27 rokov, RNDr, samovražda.
