Po dlhšom čase som navšťívila svojich známych, ktorý bývajú v neďalekom menšom mestečku v starom obytnom dome, kde sú vysoké stropy a priestranné miestnosti. Proste dobré bývanie v peknom prostredí. Zdalo by sa, že je to taká malá idylka.
Keď som došla na návštevu, usadili ma, ponúkli kávou a pomedzi naše rozprávanie mi spomenuli ich suseda. Vraj veľmi zvláštny človek. Má veľkého psa, ktorého chodí často venčiť. Je veľmi tichý, s nikým nekomunikuje, nikomu nerobí problémy, ale niečo na ňom vraj nesedí. Pomyslela som, že je to vskutku zvláštne rozmýšľanie, veď keď nikoho neotravuje, prečo sa doňho vôbec starajú. Týmto téma "sused" skončila a venovali sme sa príjemnejším veciam. Asi po dvoch hodinách som sa rozlúčila s tým, že je veľa hodín a ja mám pred sebou dlhú cestu domov.
Keď som vyšla z bytu mojich známych pobrala som sa po chodbe smerom k schodom. Upútali ma pootvorené dvere na konci chodby. Podišla som k nim a to čo som uvidela ma totálne ohromilo. Vo veľkej miestnosti bola postavená drevená posteľ. Bol to typ klasickej starej drevenej postele s veľkým čelom a mohutnými drevenými nohami. Na posteli ležal človek, ktorý bol do pol pása zakrytý ťažkou páperovou perinou. Povlečenie na perine a vankúši bolo snehobiele, čo bolo v úplnom kontrastne s krvavým telom človeka. Ten človek mal po celej hrudi a v rukách (viac z tela som nevidela, lebo bolo zakryté perinou) vyrezané otvory, ktoré mali priemer 3 cm. Boli to doslova a do písmena vyrezané diery, v ktorých bolo vidieť svalovinu, vnútorné orgány a všetko čo bolo pod tým. A najhoršie na tom bolo, že v týchto dierach mal poprepchávaný akýsi kožený pásik. Jednou dierou dnu, druhou von, ako keď si zaväzujete šnúrky. Všetky tieto veci som vnímala ako cez spomalené zábery... A keď som sa pozrela na miesto kde dopadal kožený pásik na zem zbadala som psa. Veľkého psa, ktorý spal na zemi. Bol priviazaný na koniec tohto zvláštného vodítka.
Muž, ktorý ležal na posteli ma po pár sekundách zbadal. Mne to však pripadalo ako celá večnosť. Kým som si uvedomila, že všetko čo tam vidím je naozaj, a že sa dejú aj takéto veci...
Keď ma zbadal, zakričal na psa menom. Ten sa strhol a vyskočil smerom ku mne. V tom momente sa kožený pásik začal vyvliekať z jednotlivých dier. Muž začal kričať. Na viac si z tej chvíle nespomínam...
Po niekoľkých dňoch som sa dozvedela, že ten muž trpel zvláštnou úchylkou, ktorú by som nenazvala masochizmom, pretože to je slabé slovo. Spôsoboval si ukrutné bolesti a vyžíval sa v nich. S dlhým koženým vodítkom na psa prepchatým pomedzi diery po celom tele chodieval venčiť psa a vyžíval sa v bolesti keď pes zatiahol za vodítko... A vtedy som si uvedomila, že jeho krik v byte na konci chodby, keď ležal na posteli, nebol zúfalý, ani plný bolesti... bol plný slasti a vzrušenia.
