Sedela som na stoličke a on na posteli. Stále vysielal signály, ale akosi som nereagovala. Nakoniec ma teda začal navigovať. "Poď si ku mne sadnúť na posteľ... je to až také ťažke?" Pre mňa to ale bolo ťažké. A sakramenský ťažké. Nedokázala som sa ani len pohnúť smerom k nemu. Už aj jeho pohľad sa stával naliehavejším, že som ho ani len vydržať nemohla. Postavila som sa so slovami: "Vrátim sa o chvíľu...". Vzala som cigarety a išla som von. Išla som za kamarátom, ktorý býval o poschodie vyššie. Potrebovala som sa s niekym porozprávať. Našťastie tam nebol. Tak som išla na prízemie, kde som stretla ďalšieho známeho. Prehodili sme pár viet a išla som naspäť.
Keď som opäť vošla do izby nesadla som si k nemu. Len som sa oprela o stôl a stála som tam. Stôl bol asi jeden a pol kroka od postele. Trošku si ma doberal prečo si k nemu nesadnem a prečo namiesto toho robím všetko možné. Nakoniec som si teda sadla. Začali sme sa opäť rozprávať. Bavili sme sa o mne, o mojich zdravotných problémoch. Povedala som mu o zube a o .... Čudoval sa, lebo som vraj nikdy nebývala chorľavá. A stále som bola veľmi nervózna. Videl to na mne a tak ma trošku poľutoval: "...dievka moja, je toho troľko veľa na tvoju hlavičku...". Takto ma oslovoval aj predtým, keď sme boli spolu. Keď sa postavil aby vymenil kazetu, podsadla som ho, tak, že som sedela opretá o okenný parapet. On si potom sadol ku mne zboku. Boli sme veľmi blízko pri sebe, ale aj tak som sa na nič nezmohla. Proste som to nedokázala. Takto sme sedeli dobrú pol hodinku, sem-tam padlo nejaké to slovo.
Mohli byť asi tri hodiny ráno, keď začal pomaly strácať trpezlivosť. Alebo bol možno len unavený. Povedal mi: "...máš na to 10 minút, ... aby si začala... ak nie, tak potom nie... dokáž mi, že to neboli len reči!" Mala som teda len zopár minút. On sa o niečo snažil, pomáhal mi, ale ja som to proste nemohla urobiť. Nakláňal sa, približoval sa ku mne... Každú chvíľu som si myslela, že už to nevydržím, ale ... nedokázala som to. Nohy sa nám dotýkali. A ja stále nič. Myslela som na to, že to nie je správne, to čo robím. Rezignovala som. Mala som skrčené nohy a na kolena som si položila hlavu. Zostávali asi štyri minúty. Povedala som: "Keď budem mať 15 sekúnd tak mi povedz." Čakala som. Len tak som tam sedela a občas som na neho pozrela.
Všetko sa mi vracalo. Ako som ho ľúbila, čo všetko sme spolu prežili. Chcela som, aby sa to vrátilo, chcela som ho objať, silno objať a pobozkať.... a povedať "...odpusť mi to všetko... chcem byť s Tebou...". Ale nespravila som to. Vedela som, že mám svojho miláčika a nebola som ochotná sa ho vzdať kvôli ničomu a nikomu. Takto som teda čakala a rozmýšľala. Pozerala som mu do očí a vyžívala som sa v tých okamihoch. Možno posledných, ktoré som s ním strávila. Mal krásne oči... zdalo sa mi, že je to ten istý človek, ako kedysi. Ale nebol, bol úplne iný. Strašne zmenený. Ten výraz tváre - nečítateľný - aj keď z očí sa trošku čítať dalo. Zmenil sa. A ako veľmi. Bola som si istá, že z veľkej časti za to môžem aj ja. Bolo mi ľúto všetkého, čo som mu spravila. Chcela som vrátiť čas a prežiť s ním zopár dní. Aby som si oživila v pamäti aký bol. Ako sa bozkával a dotýkal tela.... "máš 15 sekúnd, 14, 13, ...."
