Všetko krásne musí byť nejako poznačené a vo všetkom dobrom je aj kúsok nedobra. Podľa tohto kľúča sa správa aj baktéria pohoda, ktorej sa nejakým spôsobom podarilo dostať do vody označenej ako “trinkwasser”. Priznám sa, že mi bolo trošku podozrivé, keď sú pri záchodoch válovy jasne označené ako “úžitková voda” a pár metrov ďalej stojace iné žľaby majú nápisy “pitná voda” iba v nemčine a maďarčine. No tropická horúčava vám podobné pochybnosti z hlavy rýchlo vyženie a vy plnými dúškami začnete vcelku intímny vzťah s onou baktériou.
Na Pohode sa stále niečo deje, takže si nad tým, že musíte navštíviť toitoi-ky nečakane skoro hlavu nelámete. Mocete sa medzi pódiami, stánkami s pivom a zriedkakedy jedlom, občas vyhľadáte požiarnikov či snežné delo a popri tom všetkom sa tešíte na vrchol festivalu. Tým malo pre mňa byť vystúpenie Elbow a Kasabian. Hudobné zahrievanie som začal s The Heavy a ešte vydarenejšie na mňa zapôsobil Aloe Blacc, ktorého však zrušila búrka. Bolo mi ho ľúto, no viac ma znepokojovalo, že má na tom istom pódiu o nedlho pokračovať Elbow.
Búrka to bola výdatná, nebo akoby sa nevedelo rozhodnúť s čím si chce vyrovnávať potenciál, čo malo za následok všetky typy bleskov. Okrem guľových, chvalabohu. V tejto atmosfére vyznievali výzvy výčapníkov (či organizátorov?) na opustenie Gastro-Stred stanu skôr ako vtip. Nikto sa nesmial, len málokto im veril. Väčšina teda ostala a od strachu začala spievať Macejko a robiť v búrke mexické vlny. Búrka utíchla, Slovač začala skandovať “my chceme pivo”. Keď ide o pivo vie sa náš národ spojiť a ťahať za jeden povraz.
Program museli trošku upraviť, Elbow skrátili na 45min. “Survivors”, privítal nás Guy Garvey a spustil vynikajúce vystúpenie. O chvíľku ešte dodal, že posledný krát, čo zažil podobnú búrku boli tiež na jednom pódiu s Kasabian. Elbow urobili príjemný výber, okrem Grounds For Divorce, One Day Like This vyhrabali aj podľa Garvey-ho už neaktuálnu Leaders Of The Free World, čím splnili aj moje najtajnejšie očakávania a nádherne rozkývali davy. Kasabian preradil ešte o jeden rýchlostný stupeň vyššie, živé vystúpenie majú naozaj skvelé. Každú tretiu pieseň vrámci vzájomného doťahovania venovali Elbow, no myslím, že si nakoniec nejaké to pivo spolu dali.
Nevedel som čo mám čakať od soboty, blúdil som preto medzi diskusiami KC Dunaj, Literárneho klubu a časopisu .týždeň. Prvé príjemné prekvapenie priniesla Dorota Nvotová. Kto by čakal, že najdlhšie gitarové sólo festivalu predvedie jej nepálsky rocker. Milé bolo aj vystúpenie Jany Kirschner a afterPhurikane. Drvivá väčšina však čakala na večernú Emilianu. Sympatická Talianka z Islandu pôsobila na mňa prekvapivo ezotericky, no ešte ezoterickejšie zabrala baktéria Pohoda, ktorá ma odtiahla od Emiliany k ďaleko prízemnejším veciam. Celé to však napravila Gemma Hayes v stane Europa. Šarmantná Írka nepokazila spevavú povesť ostrovného národa a popri tom odrážala vyznania lásky a iné komplimenty od fanúšikov.
Na Pohode je taká pohoda, že ju nepokazí nič. Ani tropická horúčava, ani sťažnosť Public Enemy, že “skutočný hip-hop patrí na hlavné pódium”, ani baktéria, ktorá šarapatila iba do chvíle, kým som na ňu nenasadil živočíšne uhlie v smrtiacej kombinácii s probiotikami. Baktéria končí v prepadlisku dejín, zážitky z festivalu trvajú. Ďakujem organizátorom a teším sa na ďalší ročník.
