Keď som pred tromi rokmi prikvitol do Írska, miestni mi s nadšením ukazovali zimné fotky. Na jednej mali odfotený taký malý asi päťcentimetrový cencúľ. Na dĺžku samozrejme. V priemere mal asi päť milimetrov. No teda, už som videl väčšie, prehodil som. A oni, že to je rarita, že v Írsku nemrzne. Tak dnes, v novembri 2010, sa mi asi sníva. Mínus šesť! Na západnom pobreží, o ktoré sa má prúd starať! Ráno sa presúvam do obchodu a celou cestou klepem neviditeľnú kosu. Pri pokladni predavačka s úsmevom prehodí: „Zima, čo?" Nie som ráno veľmi zhovorčivý, no jazyk mi rozviazal starší pán, ktorý mi pomáha uložiť nákup do tašky. To je tu bežná vec. Každý víkend sa vám ľudia z nejakej charity snažia pomôcť s nákupom, vy im za to necháte nejaké drobné. Dnes to bol člen spoločnosti Sv. Vincenta de Paul. Tak sa ho hlúpo pýtam, či je to normálne počasie v novembri. On, že stáva sa to, ale zväčša to za deň prejde. Teraz to začalo nejako skoro a už to trvá druhý týždeň.
Človek by sa neznepokojoval, keby tu mal štandardnú slovenskú zimnú výbavu. Ale mysleli by ste na to, keď ste ešte pred týždňom surfovali? Preto som sa sem po minuloročnej zlej skúsenosti z Dublinu presťahoval. Veľké vlny robia dobre mojej doske a teplý Golfský prúd rozpúšťa zimu.
Minulý rok totiž mrzlo asi mesiac. Aj snežilo. Ľudia hovorili, že to je prvýkrát po polstoročí. Bolo to vidieť, keď sme s neterami postavili snehuliaka, bola v našej štvrti zábava. Írski susedia sa snažili o niečo podobné. Celkom im to šlo, až na to, že najväčšiu guľu dali navrch, takže ich snehuliak vydržal iba krátko. Ešte viac nás pobavila nigérijská rodinka, ktorá nie len že neovládala postup, ale si ani nevedela predstaviť, ako takú guľu vystrúhať. Takže po dvojhodinovej práci stáli smutne pri malej kope snehu. Mama chodila neveriacky pozerať na naše tri vzorne uložené gule s gombíkmi z mušlí, štandardnou metlou a mrkvou, a neštandardným nerezovým hrncom. Krútila pritom hlavou a nakoniec na tu kopu snehu položila hrniec, nahnevane do nej pichla metlu, odfotila deti a zahnala ich do vykúreného domu.
Keď sa pozrieme na zelený ostrov z pohľadu čajky, tak sú to okrem pár väčších miest iba siahodlhé zelené pasienky, jazerá, malé kopce, rašeliniská. No a toto všetko ozdobené ovcami, kravami, občas koňmi a zas ovcami a kravami. Žiadne ustajňovanie. Všetko si to len tak behá. Keď tu zrazu sneh. Ono už aj bez toho snehu tá ovca kuká ako blbá. Večer v správach vidíte helikoptéru zhadzovať zvieratám slamu, či plakať farmárov, ktorým ovce pomrzli. Akoby toho nebolo dosť, Íri sú drsný národ, v domoch žiadna izolácia. Vodovodné, či odpadové trúbky len tak jemne prikryté hlinou, niektoré aj po stene domu bežia. Navyše domy tiež len kde tu, ako tie ovce. Príjemná hlásateľka pokračuje, tu ľuďom drevo doniesli, tam vodu, inde zas nakúpili. Dobrovoľníci na terénnych vozidlách všetkého druhu behajú po zasneženom Írsku. Vo Wicklow, malé pohorie pri Dubline, zasahovala horská služba. Horská služba v írskych horách!? To je niečo ako Bay Watch v Tatralandii.
Minulý rok, začalo v Írsku mrznúť na Vianoce. V januári sa celej krajine minuli zásoby technickej soli. Zimné pneumatiky, to je tu samozrejme neznámy pojem. Na cestách bola zábava. Trajektmi z Francúzska a Británie prichádzala nová soľ, autá z radlicami, čo predtým ľudia videli iba v kanadských filmoch. Tohto roku, začalo mrznúť už v novembri. Európa dokonca aktivovala euroval. Či to pomôže sa ešte uvidí. Smola je, že sa už ani na ten Golfský prúd nedá spoľahnúť.
