Je 13. január, prvé vakcíny dorazili minulý rok na Vianoce. Minister zdravotníctva pôsobí unavene, ministerka spravodlivosti má toho tiež dosť na stole, ďalši minister musí lietať k deťom a ten na hospodárstve, môže za všetko. Nik nemá čas.
Novinári spustia vlnu kritiky, že premiér uviazol v testovaní, že iba hľadá vinníka. Pritom musí byť každému jasné, že test nepomôže, iba indikuje. Jasné, že lockdown buď nefunguje, alebo sa nedodržuje. Alebo, keď sa dodržuje tak len sčasti. Rovnako ako aj na cestách, máme pravidlá, no len tak sčasti. Aj zdravotnú starostlivosť máme, garantovanú, no dostane sa len k časti. Aj zdravotné poisťobvne máme, aj možnosť výberu, no keď príde na schválenie liečby, lieku, niekomu sa dostane, niekomu nie. Aj poradovníky máme, aj semafor, aj stratégiu. No všetko len tak naoko.
A tak mi napadá, pri všetkej našej povrchnosti. Čo ak je riešenie tak triviálne, že ho nik nevidí? Čo ak sa zdráhaju, či zo strachu, či zo slušnosti opýtať? Je možné, že nikomu vskutku doteraz nenapadlo povedať predsedovi, že prišli vakcíny?
