Nie som expert na cirkevné záležitosti, ani odborník na cirkevné právo. Nepáči sa mi spôsob, akým títo mladí muži predostreli svoje požiadavky a svoj názor. A ani nesúhlasím so všetkým, čo tvrdia a presadzujú. Celý tento smutný príbeh ešte stále pôsobí hmlistým dojmom, hovorí sa o akomsi napojení na Ukrajinu a iných duchovných, ktorí sú známi svojimi excesmi a fundamentalizmom.
Nepáči sa mi ale ani spôsob, akým zareagovali mnohí „pravoverní" veriaci. Zhrniem ho do niekoľkých bodov:
1. Štvorica duchovných predložila vo svojom „vyznaní" a aj vo verejných vyhláseniach určité tvrdenia, ktorými spochybňujú súčasné dianie v cirkvi (konkrétne obvinenia si možno prečítať v rozhovore na sme.sk). V žiadnej reakcii na toto ich konanie ale nenachádzam priestor, v ktorom by sa niekto kompetentný (alebo i nekompetentný) zaoberal týmito samotnými tvrdeniami a ich pravdivosťou. Napr. zosnulý pápež Ján Pavol II. bol mnohými katolíkmi i protestantmi veľmi tvrdo napádaný za svoje medzináboženské aktivity (konkrétne napr. za stretnutia v Assisi, prijatie hinduistického znamenia na čelo, pobozkanie Koránu). Nešlo o marginálne skupiny, ale o pomerne veľa veriacich v celom kresťanskom spektre, ktorých toto konania pohoršilo.
Bez ohľadu na to, čo pohoršilo týchto mladých kňazov (a ako objektívne môžu byť ich názory mylné), nik sa nevyjadruje k samotným tvrdeniam, ale sa uspokojí len s napádaním a odsúdením ich protagonistov. No napr. ja si kladiem otázku: skutočne existujú profesori teológie, ktorí neveria v reálne a historické vzkriesenie Krista? Odpoveď na túto otázku nemám, znovu som len kdesi na internete zachytil, že na západe je takýchto ľudí viacej. Ak je to však tak i na Slovensku, je to tragické a smutné zároveň.
2. Ak boli skutočne títo mladí muži manipulovaní niekým, kto stojí v pozadí, ako je možné, že sa nik nevyjadruje hlbšie práve k tomuto prepojeniu? Ako je možné, že mladí a vysokoškolsky vzdelaní ľudia podľahli takejto manipulácii? Ak je tu niekto, kto ľudí zvádza a balamutí, prečo sa k tomu nik verejne a v autorite nepostaví tvárou v tvár?
3. Prečo sa v reakciách katolíckych veriacich stretávam len s otvoreným nepriateľstvom, zosmiešnením a pohŕdaním voči týmto kňazom? Nesúhlasím s nimi, ani s ich postojmi, ani s ich postupom, ale je odpoveďou na toto zloba? Je toto to, čo nás učí Ježiš? Máme iných ľudí nenávidieť? Zosmiešňovať ich? Pohŕdať nimi?
Je veľmi ľahké nájsť si nepriateľa, je veľmi ľahké ho zaškatuľkovať do priečinka „heretik", je veľmi ľahké sa skryť pod masku pravovernosti a boja za pravdu. Bez ohľadu na ich omyly si však stále myslím, že Ježiš by takto nekonal - pomýlencov by nezhadzoval, nezosmiešňoval, neodsudzoval takýmto spôsobom...
Ak v katolíckom chápaní je kňaz kňazom naveky (a ako sa občas dodáva - zostáva kňazom i v pekle), tak potom by som skôr vsadil na dialóg, modlitbu a možno čas. Riešením nie je opovrhovanie a „hlas spravodlivého" zatracujúci hriešnika (týmto nenegujem cirkevný trest, ale internetové reakcie „pravoverných"), ale postoj Krista, ktorý dáva priestor na pokánie a obnovu. Ak sú tu traja kňazi a jeden diakon, ktorý sú mimo, je tu ešte vždy priestor k tomu, aby sa spamätali a vrátili. Pri dnešnom počte kňazov by som túto možnosť nezavrhoval. Ak však budú zostávať vo svojej pozícii bez možnosti viesť dialóg, potom to bude Pán pýtať z ich ruky, nie našej. Ich omyly nie sú naším hriechom, naším hriechom je náš tvrdý postoj plný odsúdenia.
Mnoho sa napísalo o tom, ako sa sami vyoutovali v cirkvi, ale len málo o tom, ako sa môžu vrátiť a o tom, že Boh nad nimi palicu nezlomil. Keby nad nimi ostatní tak rýchlo nezlomili palicu, možno by i ten návrat boli ľahší. Postoje nepriateľov len budujú barikády...
Stal sa veľký „prúser", no možno viac ako týchto mladých kňazov vypovedá o nás a našom samospravodlivom postoji.
