V dokumentoch Druhého Vatikánského koncilu čítame: „Píšťalový organ nech sa má v latinskej Cirkvi vo veľkej úcte ako tradičný hudobný nástroj, ktorého zvuk vie dodať cirkevným ceremóniám neobyčajný lesk a mohutne povznáša mysle k Bohu a nebeským veciam.“ (SC, čl.120)
To, že organ je symbolom pokory a harmónie pekne vystihujú štalúmy v Dóme sv. Martina. Na troch štalúmoch hrajú zvieratá na rozmanitých nástrojoch. Na poslednom, oproti organu, je opica s gajdami. Gajdy vystihujú lacnú disharmonickú hudbu a opica symbolizuje pýchu. Oproti je situovaný organ symbolizujúci jednotu a harmóniu.
Princípu činnosti organa a jeho oprave sa venuje veda – organológia. Boli napísané mnohé knihy s touto problematikou, preto je nedostačujúce sa jej venovať na tak malom priestore.
V nasledujúcich riadkoch si popíšme organové píštaly. Vyrábajú sa najmä z oranového kovu (zliatina Sn-Pb) a z dreva. Spodok (noha) má tvar kužeľa. Telo je buď valcovité, kónické alebo lievikovité. Štrbina v píšťale usmerňuje vzduch, ktorý prúdi v píšťale. Píšťaly organa nie sú len tie, ktoré vidno zvonku, ale vnútri ich má niekoľkonásobne viac a tak má priemerný organ okolo dvetisíc píšťal, ktoré na prvý pohľad nevidíme. Bohatstvo organa spočíva v tom, že najväčšia píšťala priemerného organa má až 5 m a najmenšia iba niekoľko milimetrov a v tom, že pokrýva všetky dynamické plochy - od úplne tichučkých zvukov až po burácajúcu majestátnosť. Obrovskou výhodou je, že jeden človek, organista, ktorý sa musí naučiť hrať rukami aj nohami súčasne, ovláda vlastne celý akoby orchester. Organ totižto dokáže napodobniť svojimi zvukmi malý orchester. Organ má viacej klaviatúr: pedálnica a manulály od jedného až po sedem, čo zabezpečuje zvukovú rôznorodosť organa. Tým, že prúdi vzduch v píšťale, vzduch rezonuje a vydáva kmitavý zvuk. Počet kmitov (frekvencia) udáva výšku tónu. Píšťaly sa musia pravidelne ladiť, pretože časom dochádza k ich rozladeniu.
Chápať veci a úkony v liturgii bez zmyslu vnútornej symboliky je nezmysel. Tak isto aj organ. A tak poďme sa pozrieť i do samotnej symboliky organa. Vo výraze duch rozumieme v gréčtine i slovo dych. Cirkevní otcovia, keď hovoria o organe, tak nabádajú svojich poslucháčov aby i oni boli „píšťalou“ a aby aj do nás prúdil Boží Dych, Duch Svätý. Cirkev je ako jeden organ a každá jedna, čo i len najmenšia píšťala je v organe tak isto dôležitá ako tá niekoľko metrová. Píšťaly v organe sú, každá jedna, špecifické a jedinečné. Tak isto aj v Cirkvi „ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus.“ (1 Kor 12,12) Impulzy prstov, ktoré vydá organista na klaviatúru sa prenášajú, až nakoniec, a rozozvučia tieto píšťaly. Môžeme to chápať, tak, ako hovorí otec biskup Haľko, že Boh je ten pravý organista, organista, ktorý hrá a my, píšťaly „spievame Pánovi pieseň novú.“ (Ž 96,1) I sv. František sa modlil, aby ho Pán spravil nástrojom svojho pokoja.
Keď píšem tieto riadky, prichádzam z organového koncertu študentov konzervatória v Bratislave. Keď sa klenbami chrámu nieslo Schneiderovo Jubilate Deo, bol som dojatý veľkolepou majestátnosťou skladby. Odzneli diela J. S. Bacha Fantázia G-dur, Prelúdium a fuga od Césara Francka a známe dielo Ubi caritas od M. Duruflého.
A tak vám prajem, milí čitatelia, aby ste svoje poslanie prežívali naplno a pozývam vás k tomu, aby ste spoznávali kráľa nástrojov. K tomu nech nám pomáha i orodovanie sv. Cecílie, patrónky hudobníkov.
