Prečo musí Amerika 'ťahať gaštany z ohňa' znova za ostatných?

To najvätšie gesto aké môže akýkoľvek politický činiteľ - či už je to prezident alebo premiér - vyslať, je že bude ochotný staviť celú svoju politickú kariéru na záchranu jedného obyčajného človeka ktorého v živote nestretol. Hmm, slovo gesto sa na ten začiatok vety akosi zrazu nehodí, však? Prezident ktorý neváha riskovať znovuzvolenie do úradu, kvôli záchrannej akcii s nejasným koncom hovorí samo o sebe niečo na čo sa my obyvatelia spoza oceánu musíme pozerať ako na scénku z filmu (a dokonca s klišé happy-endom!).Presne toto sa odohralo koncom januára, keď prezident Obama dal zelenú záchrannej akcii, kedy na jeho rozkaz vyslal špeciálnu jednotku, aby zachránila dvoch pracovníkov (Američanku a Dána) pracujúcich pre Dánsky Refugee Council. Obydvaja humanitárni pracovníci boli unesení pirátmi a zadržiavaní vo vnutrozemí Somálska. Možno vätšina ľudí si hneď pomyslí, že takých dobrovoľných Amerických pracovníkov v teréne si vie predstaviť len pod 'záštitou' inej organizácie (CIA) - ale v tomto prípade je úplne jedno z akého pracovného prostedia osoba pochádza, dôležitá je iná vec. Bolo potvrdené, že tejto záchrannej akcie sa zúčastnili tí istí členovia Navy Seals, ktorý boli len pár mesicov predtým na poslednej návšteve u Ladínovcov v Pakistane. Toto jasne hovorí o jednej veci, a to že Americké špeciálne jednotky sa nevyužívajú (poprípade nezneužívajú) na veľké mediálne titulky a politické ciele, ale že v prípade potreby (a dannej uskutočniteľnosti akcie), budú tí najpovolanejší nasadení na záchranu hociktorého občana z toho 300 miliónového národa.To že bol vyslaný ten istý tým, svedčí samo o sebe tomu, že akú vážnosť pripisovali tejto akcii z Amerického ministerstva obrany, keďže posledná akcia v Somálsku nedopadla podľa predstáv - viď 'Battle of Mogadishu' z roku 1993, ktorá zanechala niekoľko mŕtvych, ale aj viedla ku prehodnoteniu strategického plánovania vojenských akcií američanov, čo pocítili ako ďaľši hneď Srbi ktorý neboli konfrontovaný pozemnými jednotkami, avšak o to viac boli vystavení bombardovaniu a laserom navigovanými strelami. Citlivosť podobných akcií je teda veľmi vysoká. O to viac, pár mesiacov pred voľbami. Práve aj z týchto (a iných) dôvodov podobné 'high risk operations' už radšej nikto v Európe nepraktizuje. Príklad: V roku 2009 bol unesený manželský párik dvoch Angličanov v Indickom oceáne, priamo pod nosom posádky jednej z lodí Royal Navy, kedy príkaz na záchranu bol zrušený kvôli nedostatočnej výbave vojenskej posádky. Znie to ako paradox, ale je to fakt. Kráľovské námorníctvo ktoré ovládalo istý čas 3/5 sveta, si nevie dať rady s jednou otrhanou pirátskou plťkou? Ťažko. Problém bude teda niekde inde, a to v nevôli riskovať stratu politického úradu. Je pochopiteľné že nikto nechce mať krv na rukách, ale nečinnosť len povzbudzuje kriminálne živly. A čo sa stalo so spomínaným manželským párom? Po 388 dňoch zajatia (a vyplatení okolo pol milióna libier, zozbieraných najmä rodinnými príslušníkmi), boli prepustení keďže ani Gordon Brown, ani David Cameron nemali vôľu a asi ani nie chuť si kaziť svoje 'úradné hodiny' podobnými nepríjemnosťami.Samozrejme že prípad kedy sa všetko skončí dobre (ako Američanky a Dána) je ojedinelý, a vieme veľmi dobre akým katastrofálnym spôsobom môže záchranná akcia skončiť (viď Operácia Eagle Claw z roku 1980, kedy niekoľko Amerických vrtuľníkov kvôli technickým príčinám ani len nedosiahli cieľ a namiesto záchrany rukojemníkov skončili pochované v Iránskej púšti). Aj napriek mnohým neúspechom, dôležitá je snaha zvrátiť dianie. V podobných riskantných situáciách treba počítať že aj malý detail alebo technický nedostatok môže spôsobiť katastrofu. Lenže vyhovárať sa alebo poprípade odvolávať na starú známu vetu že 's teroristami nevyjednávame', ako si zvykla v poslednom čase Britská vláda, sa donekonečna nedá. Európska špicka by sa dala zaškatuľkovať do jedného vzorca: 'my s teroristami nevyjednávame - my ich jednoducho ignorujeme'.Ako som spomínal, spolu s Američankou bol zachránený aj jej dánsky kolega. Otázka znie prečo po neho neprišlo dánske komando? Dánom nevadí že im je občan proti jeho vôli zadržiavaný v nejakej diere viac ako tri mesiace? Veď Dánsky vojenský kontingent v Afghanistane sa počíta medzi najpočetnejšie, nie? Ich ročný rozpočet hovorí že by hádam utiahol jednu záchrannú akciu, alebo sa mýlim? Je možné že Dánsko nemá vojenskú základňu v okolitých štátoch ako Američania, ale to ich predsa nemôže zastaviť, alebo áno? Alebo čo takto prenechať akciu jednotkám EU, nech sa konečne vytiahnu v rámci Operácie Atalanta? Prečo musia znova len Američania pichať do osieho hniezda? Ja byť na ich mieste tak tam toho Dána nechám. Nie, len žartujem. Ale asi by som sa opýtal prečo politická kariéra visí dobrovoľne pod gilotínou len v Amerike a nie na opačnej strane oceánu. Presne tam totiž naráža na ten kameň neochoty riskovať, keďže stránenie sa vyvodzovaniu politickej zodpovednosti je dôležitejšie ako záchrana akéhokoľvek ľudského života.