Vietor za oknom sa mi snaží niečo povedať, ale cez hukot svojich myšlienok ho nepočujem. Oranžové svetlo z komínov Slovnaftu sa vpíja do tmavomodrej nočnej, alebo skororannej oblohy, ako kto chce. Aká farba vznikne, keď sa tieto dve zmiešajú? Vždy si spomeniem na Tolkiena a na vežu z Mordoru.
Zúfalo sa snažím zaspať, ale z malého, sotva počuteľného pramienka, ktorý ani nežblnká, sa stala dravá rieka.
Sused vstáva skoro ráno, alebo neskoro v noci, ako kto chce. Svetlo z jeho okna je silné ako slnko, moje žalúzie ho režú na tenké žlté plátky a lepia po stenách. Komáre už našťastie zmizli – bodaj by nie, keď vonku fúka a teplomer ukazuje žalostných nula stupňov.
V posteli vedľa mňa trčia spod paplóna Miškove blonďavé vlasy. Dobre sa mu spí. Aj mu trochu závidím tento detský spánok.
Mám chuť na čaj a maslový chlieb so soľou – taký môj ranný rituál. A hneď za tým by som si dal kávu! Ale nemám ju namletú a mlynček vydáva strašne silný, chrapľavý zvuk spojený s naštartovaným motorom lietadla. Nechcem zobudiť celý dom, kávu teda odkladám na neurčito a túto myšlienku zahadzujem do koša. Ach, keby šli všetky tak ľahko zahodiť!
Po prúde sa doplavilo množstvo myšlienok a medzi naplaveninami, pri ktorých sa prechádzam, som objavil, ako budem fotiť jednu svoju tému. O tej písať nebudem – výsledok asi uvidíte.
Sú štyri hodiny ráno, alebo neskoro večer. Ako kto chce. Idem si urobiť ten čaj a snažím sa nečujne zdvihnúť z postele.
V knihe Herečky od Ruda Slobodu je cítiť, že mu už dochádza dych.
Z Miškovej postele sa na mňa usmieva plyšové avokádo. Má na sebe jeden susedov lúč rovno cez tvár. Sa mu smeje, keď nepotrebuje spať!
Ďalej po prúde prišlo, ako mám nafotiť Feriho sochy, nad ktorými rozmýšľam poslednú dobu často. Mám ich rád. Aj Feriho. Dúfam, že sa to podarí, lebo nie všetky myšlienky počítajú s tým, aké sklo mám použiť a z akého uhla to nafotiť. Vidieť veci z rôznych uhlov pohľadu je veľmi dôležité! Aj keď niektoré uhly vedia byť… No nechajme to, lebo čaj čaká.
Píšem pri svietniku na tri sviečky, za pätnásť eur. Kúpil som ho dávno v jednej garáži v Bratislave, ktorá sa chcela tváriť ako starožitníctvo.
Rozmýšľam aj nad New Yorkom – je to moje vysnené mesto a túžim tam ísť. Boris Filan raz niekde v dákom televíznom rozhovore povedal, že ak otvoríte plechovku Coca-Coly a zhlboka sa nadýchnete, tak presne tak vonia New York. Alebo Amerika? Alebo som to celé poplietol. Som však náchylný tomu veriť, pretože Coca-Cola mi v Číne zachránila život!
No a teraz, keď píšem za stolom, padajú mi písmená doprava, keď píšem poležiačky, tak na druhú stranu. Čo si len ľudia o mne pomyslia? Veď on nemá ani jednotné písmo – taká hanba!
Vždy, keď si tak neskoro ráno, alebo skoro v noci – už som sa v tom stratil – sadnem na stoličku, vŕzga. Už som sa naučil jej reč – takto vŕzga iba vtedy, keď ju zobudím. Inak celý deň nevydá ani vŕzg!
Je päť hodín ráno, už nevládzem pádlovať na prúde myšlienok. Alebo skôr proti prúdu. Sviečky pomaly dohárajú a pouličné lampy vzdychajú po nočnej, už by chceli ísť spať ako ja. Chúdence, aká im musí byť vonku zima, keď majú také sklopené hlavy! Každá lampa by mala mať od novembra do apríla svoj vlastný šál!
