Prvou hostiteľkou bola 25-ročná Táňa, ktorej rodinné korene siahajú do bývalého východného bloku, v tomto prípade do "rusko-ukrajinského" mesta Sevastopoľ (síce na území Ukrajiny, no z historických dôvodov tam žije veľmi veľa Rusov). Dvojizbový byt pôsobil na prvý dojem dosť ošumelo a stiesnene. Navyše sa ešte Táňa s hosťami delí o vlastnú izbu. Po zaplnení dvomi gaučami a dvojposteľou v nej už veľa voľného miesta nezostalo, no i tak sme v nej jednu noc spali až piati. Napriek tomu, že býva až v Petah Tikve, trištvrte hodiny jazdy autobusom z centra Tel Avivu, máva tam dosť rušno. Ak sa vraj týždeň neobjaví nijaký hosť, jej 80-ročná stará mama, ktorá obýva druhú izbu a okrem iného je aktívnou čitateľkou na internete, si začína sťažovať, že sa nič nedeje. Niet potom ani divu, že nie sú zvyknuté pre hostí moc vyvárať, hoci v druhý večer nám milá stará pani popri rozhovore o živote v Izraeli a sťahovaní z domova ponúkla aj z navareného boršču. V rozhovoroch však hrala prím Táňa - pomedzi pracovno-spoločenské povinnosti sa nám stihla pochváliť so svojími bohatými cestovateľskými skúsenosťami i postrehmi o Izraeli na naše zvedavé otázky. No najmä jej presné pokyny nám boli viackrát užitočné.
Prvý jeruzalemský hostiteľ nám prestal odpovedať, a tak až po riešení krízovej situácie sme našli 23-ročného Kobiho s o 2 roky staršou priateľkou Shirou, ktorých štúdiový byt v centre izraelskej metropoly nám poskytol nejednú inšpiráciu. Šikovne vyriešený priestor s vari 5-metrovou výškou (vodorovná drevená priečka vytvorila spálňu hore a obývačku dolu) snáď nemal jediný pravý uhol. Ani trojuholníkovú kúpeľňu s toaletou som ešte nevidel... A zaujímavé bolo, že Kobi, ktorý toľko spomínal bezpečnosť a v rovnakej oblasti aj pracuje, nám hneď na začiatku vtisol kľúče od bytu do ruky so slovami "cíťte sa ako doma". V prvý večer sme pripravili slovenskú večeru, v druhý nás hostili domáci, zakaždým v spoločnosti ich kamarátov, ďalších Couchsurferov. Kolorit bytu dotvoril aj prítulný pes Johny. A tak hoci počasie nebolo celý čas prítulné, spolu s nečakaným vpádom na palestínske územie (Betlehem) a potulkami starým mestom sa návšteva Jeruzalema radí k najsilnejším zážitkom.
Kibucov, komunít založených po skončení druhej svetovej vojny na princípoch komunistických myšlienok, je v Izraeli okolo 290. Z nich už podľa pôvodných pravidiel funguje ledva dvadsať. Ako prvý sme navštívili "nefungujúci" kibuc Kfar Hahoresh pri Nazarete. Bývalý basketbalista a teraz tréner mládeže Elior nám vo svojom malom, jednoznačne na teplé počasie prispôsobenom byte ako prvý izraelský hostiteľ ponúkol aj raňajky. Veľký nafukovací matrac pre dvoch sa ledva zmestil do hlavného priestoru, noci boli rovnako ako v Jeruzaleme dosť chladné (a bez radiátorov), za to raňajky na slnkom zaliatej verande nemali chybu. Vďaka izolácii kibucu od Nazaretu sme si zasa vyskúšali aj stopovanie a prímestskú dopravu, ba i nezištnú pomoc miestneho mladíka Gabriela, ktorý vidiac dvoch cudzincov s batohmi stratených v centre Nazaretu zastavil svoje auto a vyriešil náš problém skôr, než sme sa po príchode do mesta stihli zorientovať.
Prístup do druhého kibucu, Bar'am, 600 metrov od hraničného pásma s Libanonom a na dohľad od Golanských výšin a Sýrie, sme už mali oveľa ľahší. Nadšená čerstvá Couchsurferka Angela, šarmantná dáma v zrelom veku s odrastenými dcérami a dokonca i jednou vnučkou, nám ponúkla odvoz autom patriacim kibucu z pobrežnej Naharie. Už cestou začal bohatý rozhovor o ubytovacích skúsenostiach a o živote v kibuci, na čo sme mali jednu z najpovolanejších žien, aktívne prispievajúcu k pestrému životu ešte stále živej komunity. Jej dom s poskytnutým pohodlím 4-hviezdičkového hotela zodpovedal jej 30-ročnému pôsobeniu v kibuci. Popri svojom manažérskom džobe v kibucovskom starobinci zvládala svoju hostiteľskú úlohu bravúrne. Okrem dvoch večerí, ktoré opäť poskytli plastický obraz o živote miestnych i o živote v celej krajine, nám poskytla aj starostlivé informácie pre výlet v prírode po izraelskom národnom chodníku či pre návštevu Cfátu, regionálneho centra s nezvyčajne vysokou koncentráciou umeleckých obchodov a galérií, kde sa nad nami opäť počasie rozplakalo. Bodaj by aj všetci ďalší hostia sa mali u Angely tak dobre ako my!
Záverečná noc a deň u (na prvý pohľad) trochu neporiadne pôsobiaceho Toma v Haife nás síce vrátili do reality čo do komfortu, no tak skoro nezabudnem na vrelé prijatie a skvelé pohostenie čerstvým ovocím hneď po príchode, či na bohatú zeleninovú večeru a rádiobudík s mapou na toalete... Jeho nie celkom presné pokyny pre potulky Haifou šli možno na vrub tomu, že sa cítil veľmi chorý, no i napriek tomu sa pre nás hodne obetoval a i napriek horúčke aj skvele postaral, aby si zastal svoj záväzok. Všetka česť!
Ak váhate nad podobnou cestou, odporúčame. Celý 10-dňový výlet i s cestou cez Budapešť nás vyšiel na cca 400 eur na osobu a hoci sme nemali vždy po ruke najkvalitnejšie turistické informácie, cesta nám zanechala veľa pestrých zážitkov.
