Vo vchode ma ovanul teplý vzduch a privítala obrazovka, na ktorej som len jedným z milióna účinkujúcich. Na eskalátore mám pocit samoty a košíky sa tvária, akoby čakali len na mňa.
Pozerám na vykradnuté oddelenie zeleniny a radšej mierim do mrazivého oddelenia. Cena polotovaru mi takmer obrátila žalúdok. Rýchlo sa presúvam k pultu so syrmi a od nevraživej predavačky pýtam tridsať deko. Dobrá nálada, ktorá sa ma celý deň držala ako kliešť, bola vstupom do supermarketu "ta-tam". Zisťujem to príliš neskoro.
Ešte nabrať tatarku a pitie rýchlo preč! Neviem si vybrať, ktorá predavačka má menej nervóznu tvár. Nakoniec, je to jedno. Škoda že mi odišli slúchadlá, mohol by som sa aspoň tváriť že nič nepočujem. Nemal som ich pri sebe. Sakra! Predo mnou stoja len dvaja ľudia, fajn, aspoň sa nebudem nudiť dlho. A zrazu...
Niekto ma predbieha. Obzriem sa a vidím starenku s krásnymi dlhými bielymi vlasmi. Usmieva sa na a prihovára sa mi. Rýchlo sa prebúdzam z teskovitej apatie a zachytávam jej slová. Pýta sa, čo je to pekné oranžové. Pozriem do svojho košíka. Vedľa syra a tatarky sa usmieva už len akýsi teskoidný multivitamín oranžovej farby. Odpovedám - malinovka. Jej úsmev neustáva, pýta sa koľko to stojí. Asi trinásť korún, teta. Rada sa pohla, už môžem vykladať na pás. Starenka sa so svojim úsmevom ospravedlňuje a zároveň pokladá svoj nákup - tri kelímky Acidka a jeden pohár medu - na pás. Pýta sa, či "také" (Acidko) kupujem. "Nie," odpovedám. "To je škoda," vraví ona, "mne veľmi chutí". A usmeje sa. "Nič sa nedeje, to je v poriadku," hovorím, keď spomína svoje boľavé koleno. Nakoniec ju pred seba púšťam úplne.
Tú vetu som v priebehu minúty použil ešte asi dva krát. Nič iné ma nenapadlo. Pokladníčka ma prekvapila, keď sa babičke nedarilo nájsť korunu päťdesiat. Odpustila jej ich skôr, než som ich našmátral vo vrecku ja. Poklona!
Starenka sa usmieva ešte aj vtedy, keď sa jej nedarí vložiť svoju večeru do igelitky. Akosi jej v tom zhone nestíham pomôcť - nakladám svoje veci, ťukám PIN, v ruke mám peňaženku a už ma čaká blok a karta. Od pokladne odchádzame narovnako. Ja mám zmiešané pocity, starenka sa stále usmieva. Aj keď už asi dosiahla vysoké štádium niektorej choroby spôsobenej vekom, vyzerala šťastná.
Vyšiel som a prepleskol ma smrad. Alkoholici a alkoholičky sa povaľujú pod nadchodom. Prechádzam cez prechod na zastávku. Vítajú ma tváre akoby vystrihnuté z psychedelických filmov. Ani nie minútka a už pri mne bliakala feťáčka: "Na jedlóóó!".
Starenke som v tej chvíli závidel...
