Ráno, keď sa prevaľovaním zboka na bok lúčim so sladkými snami, ma zvyklo dostať na nohy až smetiarske auto. Teraz ho niet a mne nezostáva, len zobúdzať sa svojpomocne. Keď o pol ôsmej vychádzam z domu a nadychujem sa čerstvej čokolády z Figara (mňam!) alebo čerstvej syntetickej pomazánky z Palmy (tfuj!), vidím v diaľke kontajnery obhádzané vrecami, ktoré sa do nich nezmestili. To by ma tak netrápilo - ale kde sú smetiari keď ich potrebujem na zobudenie??? Zasnežené zimné ráno pre mňa taktiež znamenalo vrčanie niekoľkých škodoviek, ktoré sa so sýtičom nadoraz snažili vyškriabať maličký briežok bez skapania. Nie vždy sa to podarilo.
Doobeda už oknom prúdia zvuky vykladaných ávií a začínajú prúdiť vône polievok, ktoré pripravujú v dvoch reštauráciách v našom dome. Slnko začína opierať svoje lúče aj v mojej izbe, zdrží sa do poobedia. Vo dvore priateľke do okna kričí akýsi hrubokrký, nech zlezie dole... asi jej chuderke nekúpil mobil. V dome oproti si niekto opravuje celý byt, nepríjemné šplechnutie len oznamuje, že kanalizácia nefunguje. Veď komu vadí, že dávku špinavej vody schytala aj akási červená Felícia stojaca pod nesprávnym oknom? Čierna mačka z nášho dvora radšej rýchlo ušla vlečúc si za sebou kusisko mäsa neznámeho pôvodu. Normálne som jej ho závidel! (Ale ak išlo o zbytky nejakého obéznejšieho potkana - ďakujem, neprosím) O pár minút začal niekto usilovne prášiť svoje koberce. Tak tento zvuk som si pripomínal takmer s nostalgiou. Dnes to robí už len málokto. Vidím prvého školáčika vracať sa domov, do bezpečia. Školská taška je snáď väčšia ako on.
Poobede sa už parkovacie plochy zahusťujú a kde ešte pred týždňom bol regulérny chodník, dnes parkuje prvé terénne auto*. Mamička, prejdi po ceste! Dôchodcovia už tiež nie sú tak aktívni ako ráno. Odchádzajú si dobiť baterky na zajtrajšie nálety Lidlu, Kauflandu a trhoviska. Z reštaurácií začína unikať aróma dobrej talianskej pizze, steakov a občas aj špeciality šéfkuchára-pečených ponožiek. Odpudili ma natoľko, že som ich prevádzku v živote nenavštívil. Slnko sa masívne opiera do žlto-ružových stien (viem, bléééé) nášho domu svojimi oranžovými lúčmi. Vtedy je náš byt osvetlený najkrajšie a najsilnejšie. A tiež je v ňom najteplejšie. Podvečer je charakteristickým zvukom vŕzganie kolotoča "zemegule", ktorý sa nemení už roky. Menia sa len osádky jeho útrob. Tí, ktorí sú môj ročník, si už radšej zahádžu na kôš (a ja zas radšej trčím pri počítači...).
* - Čím väčšie, tým lepšie!
Večer sa postupne rozsvecujú svetielka v ostatných domoch. Niektoré z nich poznám dôverne, lebo ich svit neustáva do hlbokej noci a občas mi svietia do očí. Napríklad v dome oproti, okno vľavo úplne hore. Vraj tam býva matkina spolužiačka zo "zédeešky". Odvtedy sa nevideli. Cez otvorené okno začína lietať háveď s chitínovým exoskeletom, vďaka ktorej mám ráno na tele viac vyrážok ako Kyla Cole obdivovateľov. Preto okno rýchlo zatváram - otvorenia sa dočká spolu so zhasnutím monitoru a mojim zaľahnutím do postele. Vtedy sa ním už nesie pravidelné tuc-tuc z neďalekého klubu, ale aj zvuky z lokomotívneho depa a hlavnej bratislavskej železničnej trate vedúcej na Trnavu; občas dokonca počuť dokonca aj vzdialené amplióny Hlavnej stanice. Pri ukladaní sa na spánok si predstavujem, ako železničiari chystajú svoje mašiny na ďalší deň, ktorý pre nich začína veľmi skoro. Vo vzduchu neklamne pribúda jemný smog a stromy vo dvore jemne šumia. Zaspávam.
Víkendové zvuky sa od "týždenných" úplne odlišujú. Sú plné vŕtačiek a nástrojov domácich kutilov, ktorí zdokonaľujú svoje hniezdočká. Niekomu hrá na plné pecky rádio. Niekto si umýva auto po zásahu špinavou vodou. A niekto o tom píše. Perex: vodim.info
